Úryvky z kníh :


  SPOVEĎ KŇAZA              BÁDATELIA PRAVDY  






     Postavil som sa, rozlúčil sa s ním a chcel práve vrátiť dovnútra, keď som zaregistroval uprený pohľad muža, ktorý vedľa nás sedel. Trochu ma prekvapilo ako smutne sa díval. Naraz jemným pohybom ruky ukázal na miesto vedľa seba. Opäť som si sadol.
     Jeho hlas mi pripadal nezvyčajne vyrovnaný:
     -Nebol som v tomto kostole dobrých 20 rokov. Nespomínam si ani, že by som pocítil potrebu sem prísť. Niežeby som neveril, ale oltár viery mávam so sebou. -poklepal si ľavým ukazovákom po sluche. –Teda . . . -zaváhal- . . . mal som ho tam asi celý život, no potom, čo som teraz prežil sa mi . . . kamsi prepadol. A možno práve preto som tu. -roztiahol zrazu ruky a skrivil tvár do ironického úsmevu.
     -Prišiel som . . . -pokračoval- . . . a kým ste nezačali rozprávať, pohŕdal som každým a rozdával výčitky. Všetkým a všetkému! Vy ale . . . -pozrel mi do očí s podozrievavým výrazom- . . . a tie vaše vety . . . -odvrátil sa a krútil hlavou.
     -Neboli moje. -povedal som.
     Vzápätí rázne zodvihol pravú ruku, čím naznačil aby som ho neprerušoval a znovu sa ozval:
     -Je to čudné. Odvtedy ako som vás započul sa mi párkrát zazdalo, že som hlupák, ktorý vie tak málo. A teraz, počas rozhovoru s tým chlapcom ani nevravím. Videlo sa mi, že všetky otázky, ktoré vám dával, boli položené kvôli mne. -opäť nechápavo točil hlavou. -Priznám sa, . . . -prižmúril oči- . . . málokedy v živote som sa zamýšľal nad tým, či na nás niekto dáva pozor, či mu na nás aj záleží, či od toho ako sa chováme závisí ako sa budeme mať. Ale vy ste o tom tak skalne presvedčený . . .
     Po chvíli si vzdychol a začal mi trochu iným tónom rozprávat svoj životný príbeh. Začiatok mal na strednej škole, kde sa zoznámil s krásnym dievčaťom a šialene sa zaľúbil. Pokračoval o láske, vášnivej i zrelej, ktorá sa po celé roky nevytratila a zachovala aj v manželstve plnom šťastia a porozumenia. Ďalej sa obšírne zmieňoval o tom, ako si budovali svoje postavenie, o úspechoch, ktoré dosiahli, o uznaní, obdive i priazni blízkych, o vzájomnom povzbudzovaní a veľkej spätosti.
     Hlas mu začal preskakovať až pri plánovaní vlastnej rodiny, prvého dieťaťa menom Jastis alebo Izabela, na tento rok. A keď sa ocitol v čase, kedy manželka dostala chorobu, na ktorú pred pár dňami umrela, stekali mu už po tvári slzy.
     Bola lekárkou a pri záchrane pacienta postihnutého vírusom HIV, sa od neho nakazila.
     -Ten chlap žije a moja žena nie! -povedal trochu tvrdo a utrel si oči. -Neraz mi napadlo, že sa mu pomstím. Avšak po dnešnom večere . . . Tuším som pochopil, čo ste mienili tým, že nepriatelia v skutočnosti neexistujú.
     Nakrátko zmĺkol, no potom sa nečakane rozhorčil:
     -Do riti! Aj tak nedokážem rozumieť takémuto dopusteniu VYŠŠEJ MOCI! Môže niekto vysvetliť, alebo dá sa vôbec pochopiť, prečo moja žena . . . ?
     -Povedal by som, že dá, len vy to nechcete prijať.
     Pamätám sa, ako sa vtedy na mňa udivene pozrel a s náznakom irónie opýtal:
     -Nemienite sa o to náhodou pokúsiť?
     -Hm. -usmial som sa. -Tak vidíte, že to nechcete prijať.
     Na dobrú minútu sa zamyslel. Napokon vážnym hlasom povedal:
     -Skúste to, budem vás počúvať.
     Zaváhal som, lebo mi prišlo na um jedno podobenstvo o psoch a sviniach. Niežeby šlo o mňa, vedel som, že on ma neroztrhá, ale o zvolenie svätej prozreteľnosti, ktorej harmónia bola medzi nami len jemná. Predsa som sa odhodlal hovoriť:
     -Aj napriek tomu, že žijeme v pohnutých časoch, plných stresov, nečestnosti a obáv z budúcnosti, vyrozumel som, že vás ani vašej rodiny sa tak veľké problémy nedotýkali. Alebo sa mýlim?
     Neodpovedal.
     -O to jednoduchšie by ste mohol pochopiť a uveriť môjmu presvedčeniu. Viete, v jednej múdrej knihe som čítal takúto vetu: „Zmyslom zla je jasnejšie vyzdvihnúť zmysel dobra.“
     Nereagoval, len naoko spokojne pozeral pred seba.
     -Možno budete so mnou súhlasiť, ak vám poviem, že ľudia hľadajú v živote určitú cestu a určitý návod ako žiť. Hľadajú istý vzor človeka, alebo si ho tvoria zo vzoru viacerých ľudí, odkukávajú ich spôsob žitia, učia sa na chybách a tak ďalej, aby žili čo najspokojnejšie. Skúste mi teraz odpovedať na moju otázku: Kto je, alebo bol, taký najznámejší, najpopulárnejší človek; človek, ktorý svojim životom nasadil určitú latku, príklad hoden nasledovania, prípadne ponúkol životný návod?
     Ponuro premýšľal a možno aj nad tým, kam to vlastne mierim a ja som mu začal napovedať mená:
     -Bol to vari Casanova? Mária Terézia? Alebo Elvis Presley? Čo myslíte, ako často asi padne denne na zemi ich meno o takých 100 rokov?
     Naďalej nič nevravel, len sústredene počúval.
     -Dobre. Prezradím vám teda meno, ktoré bude rovnako populárne o 100 rokov, ba dovolím si tvrdiť, že ešte populárnejšie ako je teraz. Je to Ježiš Nazaretský. Muž, ktorý nikdy o popularitu ani o blahobyt nestál.
     A teraz vás poprosím, aby ste ho skúsili aspoň na chvíločku považovať za vzor.
     Zamyslime sa najskôr ako tento človek vlastne žil. Asi so mnou budete súhlasiť, ak vám o ňom poviem, že bol čestný, hovoril za každej okolnosti pravdu a bol dobrosrdečný, láskavý. Dovoľte ale, aby som zacitoval niekoľko jeho viet, ktoré nám aj ukážu ako sa tu mal. Takže napríklad povedal: „Líšky majú brlohy a nebeskí vtáci majú hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by zložil hlavu.“ Alebo: „Prorok nie je v neúcte, iba ak vo svojej domovine a vo vlastnom dome.“ Alebo: „Ak chce ísť niekto za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj mučenícky kôl . . . “
     A to ho Boh, na dôkaz všetkým, už pri krste Jánom, označil za milovaného syna.
     Nikdy sa však napriek tomu v akých podmienkach žil a čo všetko musel znášať, nesťažoval na svoj život a nepochyboval o správnosti rozhodnutia Otca, alebo Vyššej moci, ako ste povedali. Najlepším dôkazom toho je, že ešte aj v bolestiach, ukrižovaný na kríži, bol plný viery, hovoril k Bohu a prosil ho slovami: „Odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“
     Vždy šíril okolo seba lásku, pomáhal iným dať zmysel svojmu životu, liečil ich, vyučoval príčiny, následky i ako im predchádzať.
     Viete, raz som sa stretol s človekom, ktorý mi hovoril, že Ježiš dosiahol to, čo dosiahol, len vďaka tomu, že bol vo svojej dobe vedomostne na vyššej úrovni ako jeho okolie. Nehádal som sa s ním. Argumentoval som mu len jednou vetou: ,Iste by bol na vysokej úrovni i dnes, po 2000 rokoch, keď vedel vyliečiť chromých alebo vzkriesiť mŕtvych.´
     Môj poslucháč teraz nahol hlavu na stranu a zvoľna odul líca.
     -Možno ešte stále nechápete, čo vám týmto všetkým chcem povedať, takže už to len zhrniem.
     Berme to tak, že Ježiš Nazaretský bol múdrejší než ktokoľvek z nás, než ktokoľvek, kto na zemi žil. Povedzme, že bol najbližšie k pravde a dokázal žiť bez chýb a bez toho, čo sa tak často nazýva hriechom alebo výčitkami svedomia, že najlepšie poznal tento svet. Aj napriek svojim schopnostiam sa však nevyvyšoval, bol pokorný a skromný. Ale prečo?
     Ak aj prehliadneme mnohé jeho slová a činy, z ktorých vyplynulo, že nebaží po moci a výhodách tohto sveta, lebo sú klamné a márne, prehliadnime aj jeho rozprávanie o inom svete, ktoré nazval nebeským kráľovstvom a čím je v porovnaní s ním náš svet, a i tak, keď všetko toto necháme bez povšimnutia, vyvstáva nám z jeho myslenia a počínania presvedčenie o niekom, koho považoval za rozhodujúceho a omnoho múdrejšieho ako je on, o niekom, od koho závisí jeho terajší i budúci život, o niekom, komu vôbec za život vďačí a neraz ho nazval dokonalým. Dokonca bol o jeho múdrosti, ale i láske, tak presvedčený, že nepochyboval o správnosti predloženej vízie, skončiť tento život v ponižovaní a bolestiach na kríži.
     A ty, brat môj, slepo učený hľadať výhody a plánovať, si sa teraz na svojej ceste stretol s prekážkou, o ktorej tvoji „učitelia“ nikdy nechceli nič počuť a ako nariekaš a trpkneš. Málo poznáš pravdu a tak si prehliadol, že za med tohto sveta sa vždy platia presné účty.
     Viem, že je pre teba veľmi tažké takéto slová odo mňa prijať, teda príjmi aspoň toto:
     Nikdy neodsudzuj ľudí, situácie a okolnosti. Nič, nikoho nehodnoť. Zasiahni len, aby si zmiernil zlo a pripravil cestu dobru. Ak chceš pomôcť sebe a iným, musíš sa najprv zbaviť vlastného egoizmu, vlastných predstáv a pocitov o politike, náboženstve i sociálnych otázkach. Stoj vysoko nad takýmito problémami, aby si mohol nestranne a objektívne pozorovať život. Naučíš sa tak hľadať pravdu, pochopíš javy okolo seba, aj to, čo priniesla smrť tvojej manželky. Ver mi, prídeš na mnohé a vytriezvený uznáš, že MÚDROSŤ JE SPRAVODLIVÁ, SVOJIMI SKUTKAMI.
     Keď odchádzal, stisli sme si ruky. Po pár krokoch sa náhle otočil, vrátil a podal mi dokrkvaný novinový ústrižok.
     Pod hrubými čiernymi písmenami tvoriacimi názov - Zdarná operácia - boli na ňom vedľa seba dve fotografie. Jedna s postavou ženy v bielom plášti, s detailom na vysačku pod vreckom, kde stálo – MUDr. Winstnová a druhá s tvárou nepresvedčivo sa usmievajúceho mladého muža.




















     Neubehlo veľa dní od stretnutia s Kurtom a sníval sa mi nezvyčajný sen.
     Pokiaľ mi pamäť, kdesi do škôlkárskych krôčikov siaha, vždy sa mi snívali sny. Vždy sa mi o nich ťažko rozprávalo, lebo opísať napríklad prostredie, ktoré sa často menilo bez najmenšieho podozrenia, alebo tiež udalosti, neraz tak osobne späté iba s tým, čo som nikomu nehovoril, o čom som mal svoju predstavu, prípadne aj presvedčenie, pričom sa mi nezdalo, že by sa s nimi niekto stotožňoval, bolo veľmi namáhavé. A aj keď sa sen odvíjal v zrozumiteľnom priestore so zrozumiteľným obsahom, nevedel som vyjadriť jeho podstatu a na to, čo sa tam po celý čas odohrávalo, som dokázal použiť iba niekoľko nevýstižných viet.
     Dnes už neverím tomu, keď mi niekto povie: "Mne sa nesníva." Viem, že sa mu sníva, ale on si toho, pre svoju vnútornú nestabilitu, potom nie je vedomý. Poznám to aj z vlastných skúseností, kedy som napríklad vyskočil z postele na vyzváňajúci budík a do hlavy som vpustil všetky intenzívne vplyvy prostredia a všetky povinnosti, ktoré v ten deň stáli predo mnou. Napokon sa aj tak vždy stalo, že keď som sa ukľudnil a pokúsil sa na sen rozpamätať, podarilo sa to. Niekedy na malú časť, niekedy na veľkú, a zavše aj na celý sen.
     Teraz už viem, že čas vo sne nie je totožný s časom v tzv. realite. Ráno si poviete: ,Spal som osem hodín´, no tam ste mohli získavať poznanie neobmedzený čas. Potvrdili mi to viaceré sny, keď som mohol napríklad vnímať roky vo vojenskom zajatí a pritom si už toľkokrát myslel, že vojna končí... zmieroval sa so svojimi povinnosťami, dlhoročným údelom... a zároveň mi nechýbal ani najmenší zo zážitkov, ktoré mi dôverne dokumentovali celú dĺžku toho nekonečného času.
     Och, koľko je len priestorov, ktoré si naša duša pamätá, akoby ich ani nikdy neopustila a žila v nich ako v prítomnosti.
     Pocity vo sne hrajú azda najdôležitejšiu rolu. Ak zvládame situácie, sú pocity pokojné a takým je aj spánok. V opačnom prípade však spíme nepokojne a môžeme sa aj budiť na to, že naše svedomie už nedokáže vydržať, ako sme tam, vo sne, niekomu ublížili, alebo z napätia, že nám niečo hrozí a pod. Vplyv pocitov je nepomerne väčší, ako v tzv. bdelom stave. Vývin situácií je rovnako aj tam závislý od našich rozhodnutí a pravdaže spojený so zmenou pocitov, avšak, ako som si všimol, tie majú vplyv na zmenu prostredia.
     Napríklad som sa raz túlal po bojisku a vedel som, že tadiaľ chodí skupina vojakov, ktorá "likviduje" všetkých, ktorí ešte prežili. Bolo mi jasné, že nemôžem uniknúť. Pokým som mal strach, zostával som na mieste, ku ktorému sa postupne približovali. Nič sa nemenilo, ani keď som zachovával ,chladnú hlavu´. A potom sa tam naraz, na ceste, objavil pes. Sympatický, dlhosrstý, hnedobiely Dunčo, ktorý išiel len niekoľko desiatok metrov pred vražednou čatou. Tento pes sa mi tak zapáčil, resp. som k nemu pocítil takú náklonnosť, že som prehliadol všetko nebezpečie a vyšiel mu naproti, aby som ho pohladil. Ihneď ma zbadal a rozbehol sa ku mne, akoby ma poznal, a keď som si čupol, postavil sa na zadné, aby ma mohol vyoblizovať, až sme sa naraz objímali v celkom inom prostredí, plnom farieb, pokoja a svetla.
     Nie ale o tomto sne som to chcel... Mnohým však pre vysvetlenie predchádzajúce riadky, a zas tým, ktorí mi rozumejú, lebo to taktiež vnímajú, o niečo viac: Poznáte tie pocity, keď sa vám ,sníva´ niečo príjemné a vy zrazu musíte vstávať do tohto sveta, do práce, k deťom, atď. Nie je to nič jednoduché, to vieme. Avšak niektorí viete ešte viac, ak ste prežili sen v priestore iných, krajších možností, ako bežne akceptujeme. Vy mi dáte určite zapravdu, že vtedy je vstávanie niečo skutočne namáhavé, a ak by ste si aj ihneď pomysleli na to najpríjemnejšie v tomto, tzv. reálnom svete, nie je vám to nič platné, lebo všetko tu zostáva zväčša iba ako šedý odlesk toho, čo sa dá vnímať tam. (Práve preto sa nečudujem, že sa nám častejšie nemôžu snívať také sny, lebo by sme to tu nevládali, resp. nechceli utiahnuť do konca).
     O takomto sne sa vám teraz pokúsim porozprávať. Neočakávajte však, že sa mi podarí slovami zachytiť primeraný pohľad do tej dimenzie, preto prosím, akceptujte všetky, aj keď možno nesprávne slovné spojenia a usporiadania, ktoré nájdem a použijem.
     Predstavte si miesto, kdesi uprostred nekonečna. Je to rozsiahle, príjemné miesto (predstavte si ho ako na Zemi), ktoré nemá za zdroj svetla Slnko, ale tiež je prirodzene osvetlené. A svetlo je tam akosi doma, nešíri sa len z oblohy. Aj nebo je podobné nášmu, ale je ešte mäkších, nemenných farieb, od tirkysovej až po tmavšiu modrú, no aj s ružovými, oranžovými, červenými i fialovými odtieňmi, ktoré môžete zo svojej - nazvem to - zemskej perspektívy vidieť, ale môžete sa v nich aj pohybovať (cez silu myšlienok), a to do neobmedzených výšok i šírok.
     Keď sme pri tomto nebu, alebo ako to inak nazvať, teplota nie je, vietor nie je, ani nič rušivé nejestvuje. Harmónia, jemné farby a ich jemná súhra, pocit slobody... tak práve to tam je a v hojnosti.
     V určitých výškach od tzv. zeme znejú melódie. Napríklad - pravdaže rozmermi iba napríklad - vo výške tridsať metrov je prvá melódia. Potom, napríklad ďalších dvadsať metrov vyššie, je už iná melódia, a tak postupne to v rôznych výškach rozdielne znie, pričom sa jednotlivé melódie nestretajú, teda nemiešajú. Akoby každá melódia mala svoju vlnu a láskavo a s ohľadom voči iným melódiám si na nej znela. Do výšky to nikde nekončí a ani nemáte najmenšej obavy, že sa vzďaľujete od zeme, lebo svetlo i pomery, a taktiež vaše schopnosti pohybu i vnímania všetkého dolu aj okolo, sú neobmedzené.
     Ešte k tým melódiám: Oni nepochádzajú z hudobných nástrojov, ani z hlasov. Je to tak, akoby na každej tej úrovni melódia znela absolútne, sťaby zo zoskupenia všetkých nástrojov, v dokonalej súhre a čistote zvuku. A každá tá melódia je jemná a tvorivá a nesmierne blízka. Je vám ako najobľúbenejšia melódia a jej veľkoleposť je tak veľká...
     Žiadna melódia pravdaže na svojej úrovni nekončí. Nie je to ale ani tak, ako keby vám hralo niečo dokola. Je to tvorivosť určitého druhu, naplnená pokojom vám preblískym.
     Celý ten priestor bol čistulinký, prekrásny, a pre mňa ešte z neho obzvlášť tá časť, čo mi pripadla ako najbližšia, ako domov. Malá, bledá chalúpka, s plochou, mierne sa zvažujúcou strieškou, okolo nej niečo ako mäkký, zelený, dokonalý mach, ktorému nemožno poškodiť povrch; pár metrov od chalúpky malinké jazierko s nehybnou hladinou, blízko pri ňom nízky, jednoduchý a veselo vyzerajúci strom, niečo ako živý samorast, čo svojou prítomnosťou dotvára prostredie. Kmeň je hrubší, no konáre z neho vyrastajúce pružné a mocné, sú hladké a akoby sa chceli prispôsobiť vášmu želaniu.
     Tento strom vlastne predstavoval útulné prostredie domova pre psíkov (ale o tom až o chvíľku).
     Toto všetko som vnímal na voľnom priestore, a ak ho chcete ohraničiť, tak na sto krát sto metroch. Nebola samozrejme možnosť kdesi spadnúť (alebo niečo podobné) ani ak by sa prekročil, jednoducho tak dokonale a prívetivo pôsobil, akoby tam bol vždy a nekončil (len pri celkovom - nazvem to - zrakovom obsiahnutí, bol ostatný priestor v bielom, priesvitnom opare).
     Po ľavej strane domku, ktorý bol veľmi jednoduchý, čistý a iba s jedinkou miestnosťou, sa na konci zelenej plochy (dajme tomu vo vzdialenosti stopäťdesiatych metrov) nachádzal mierny zráz. Tam bola voda, alebo výstižnejšie - oceán s prebohatým a zdravým podhladinovým životom.
     A teraz sa vám pokúsim priblížiť ten okamih, ten tzv. sen (no podľa mňa je to môj pravý svet a môj pravý nekončiaci život bez času) a čo som v ňom prežíval:
     Pamätám si to odtiaľ, ako som sa ocitol približne na začiatku tej zelenej, jemnej, machovej plochy, a kráčal od oceánu k domku. (Veľmi dobre som všetko a všetkých poznal).
     V ústrety mi vyšiel starší, neveľký pes. (Nikto nepoužíval reč ani zvuky, ale komunikácia prebiehala, a to úžasne ľahko a jasne). Vyjadril sa asi v nasledovnom zmysle: "Kde už toľko si? Moje deti mi o ničom inom nevravia, len kedy sa s nimi budeš zabávať."
     A vtedy spod konárov spomínaného stromu vybehli dve utešené šteniatka tej istej rasy. Nekomunikovali ako dospelý pes, ale boli veselé a ich pohyb všetko vyjadroval.
     Ľahol som si na zem, vybozkávali sme sa, vykotúľali... až ich prestúpila spokojnosť.
     Počas tej hry starý pes vážne, ako mudrc, ale zato radostne, krútil hlavou a vyjadroval sa približne: "Patríš k nim a si ako malé dieťa."
     Keď sa hra skončila, prišiel bližšie a vypytoval sa ma na rôzne závažnejšie otázky, už ako svojho učiteľa.
     Dal som mu niekoľko odpovedí, nad ktorými sa zostal zamýšľať. Potom som vošiel do domčeka.(Nasledujúci úsek je obzvlášť ťažko opísateľný a v mojej súčasnej pamäti sa ani nedrží celistvý).
     Priblížil som sa k bytosti, nazvime ju sestrou, alebo ženou, ktorá bola svojim láskavým fluidom nad všetkým, čo som dovtedy - pomenujem to - rozumom, mohol chápať. Spriaznenosť medzi nami bola tak nesmierna, že (skúsim to prirovnať nášmu chápaniu, aj keď také myšlienky v tej dimenzii nepanovali) by nám obom bolo samozrejmé obetovanie sa pre druhého. Vzájomná láska bola naozajstnou láskou, čistou, nezištnou a ďaleko presahovala všetky pojmy lásky a ich súčty, ktoré som tu, v tzv. reály spoznal. (Pravdaže presahovala aj sebalásku, ale v tom priestore vôbec nemožno ohýbať takýto pojem).
     Túto milovanú, spriaznenú bytosť neviem opísať. Môžem o nej povedať iba toľko, že bola štíhla, odetá v bledom až bielom, a že jej čistota akoby splývala s jemnosťou jej substancie.
     Nemusel som sa nijako vyjadrovať. Vnímala, čo k nej cítim a mnohonásobne mi to vracala. Vedela aj to, že prichádzam, že sa hrám so psíčatami... Jednoducho sme vzájomné dianie, pocity toho druhého, vedeli zdielať.
     Ak by som to mal vyjadriť trochu inak, tak ako keď som polovica gule so všetkými nekonečnými možnosťami, danosťami a kvalitami, a ona je tou druhou polovicou. (Je to však chabé prirovnanie).
     Chytila ma za ruku a vzápätí sme sa vzniesli na strechu domku. Sadli sme si tam a komunikovali ešte spätejšie. Uvedomovali sme si slobodu, radosť, prajnosť a plnosť všetkého. Takto sme akoby spoločne vysielali lásku. Lásku vzájomne, ale aj všetkým bytostiam a stvoreniu, o ktorom sme mali poznanie. Zároveň si pamätám, že toto naše - nazvem to opäť - vysielanie, bolo niečo nesmierne prirodzené, ušľachtilé a robilo nám to potešenie i rozširovalo vedomie. (Neviem, ako by som to viac slovami priblížil).
     V týchto myšlienkach, resp. skôr v niečom podstatne jemnejšom, ako sú myšlienky, sme sa potom preniesli do výšky. Zotrvali sme v istej melódii a vznášali sa na tej úrovni. Mali sme poznanie, že v neďalekej, veľmi žiarivej časti obzoru je množstvo spolunažívajúcich bytostí, niečo ako mesto. Tešili sme sa z toho, že sú, z toho, že sme my...
     Chcel by som ešte opísať niekoľké možnosti v tom priestore:
     Predovšetkým som neregistroval nič negatívne, a tak som ani nemohol vyprodukovať nič negatívne. (Hovorím tu o tom kvôli myšlienkam, ktorých moc ľudia ešte vždy nepoznajú. Skúsenosť z tohto sna mi o myšlienkach veľa napovedala). Moja myseľ bola prajná, spokojná, jemná a dobrá. Pri vnímaní všetkého bola naplnená vzájomne prepojenou láskou, vážnosťou i radosťou.
     Pamätám si, že myšlienky, resp. tá jemnosť, čo tvorila moje počínanie, bola činnou silou. Napríklad som iba jediným pomyslením (neviem to inak nazvať) zmenil terén okolo stromu tak, že som ho zvlnil. Tým som psíkom ešte zútulnil domov.
     Myšlienka (budem to už tak volať) taktiež určovala môj spôsob pohybu, buď chôdzou alebo vznášaním sa. Taktiež viem, že bola tvoriaca, a koncentráciou som na hladinu jazierka pri dome "dostal" vtáky, podobné labutiam.
     Keď sme pri hladine jazierka, spomeniem ešte jednu, vysokoušľachtilú bytosť tohoto môjho sveta, a ňou bol (je) delfín, ktorý sa na jazierku občas vynoril. (Neviem ako bolo jazierko prepojené s oceánom). Aj on mal, tak ako každá bytosť, svoje meno. Bol však čímsi výnimočný, niečo ako hosť, a predsa člen nášho domova.
     Vyjadroval sa a informoval mňa - prípadne každého, kto si to prial - ako cestovateľ. Akoby nám s radosťou prinášal informácie, o ktorých sme mali len povrchné znalosti, informácie zväčša z jeho vodného sveta a vzdialených a vyvíjajúcich sa oblastí.
     Teraz mi napadá, že pri komunikácii s ním som si mimovoľne na niektoré udalosti spomínal, čiže pracoval som tak, ako aj tu, s pamäťou. Jednou z nich, ktorú podľa nášho vyjadrovania nazvem minulou, bol príchod niekoľkých žiariacich bytostí.
     Pamätám sa - pokiaľ to možno kategorizovať podľa pohlavia - že išlo o mužov, ktorí boli taktiež niečo ako cestovatelia, zberatelia a odovzdávatelia širšieho poznania. (Zrejme práve tento ich ušľachtilý spôsob života im spôsobil skrášlenie jemnou svetelnou žiarou).
     Taktiež som si pri komunikácii s naším hosťom-priateľom pripomenul cestu podvodným svetom, na ktorej sa zúčastnila aj moja najbližšia bytosť. Na toto si však už spomínam iba útržkom a viem len, že krásy stvorenia pod hladinou blízkeho oceána (takto už tú veľkú vodu nazývam) sme spoznávali celkom jednoducho tým, že sme z letu klesli, bez akéhokoľvek rozdielu pohybu, resp. námahy (nepotrebnej v týchto pomeroch k prekonávaniu hustoty) pod hladinu.

     Tento sen, alebo radšej túto moju skúsenosť, bude azda najlepšie zakončiť tým, že podotknem jedno:
     Moja osobnosť, alebo to nazvem moje Ja, disponovalo danosťami, ktoré v podstate nosím aj v tomto svete, ale treba ich čistiť a rozvíjať, pretože tu ich akoby kalia iné vlastnosti, ktoré kvôli okolitým pomerom máme so sebou. Ak by som to mal vyjadriť konkrétnejšie, tak napríklad trpezlivosť, alebo vážnosť, prípadne rozumnosť sú v tomto svete mnohokrát namáhavé, resp. vyžadujú isté premáhanie a zohľadňovanie. Avšak tam mi slúžili v plnej, prirodzenej miere. Tak to bolo aj s inými vlastnosťami, ktoré by sa u človeka nazývali asi dobré, alebo ušľachtilé (prajnosť, úprimnosť, vôľa...)
     Chcem za všetko povedať už iba toto: Viem, že je to jeden zo svetov, kam patrím, svet, kde mám svoje miesto.