P r o r o k

 

- z rozhovoru :

 

 

Potrebujeme „svätých“ ako prosebníkov?


Matka Ježišova, Matka Božia?


Dedičný hriech


Dogma a nátlak k viere


Nasledovanie Ježiša

 

 

 

Kritický súčasník:         

       Prečo nie sú vo všetkých náboženstvách tzv. „svätí“?

       Zaoberal som sa rôznymi náboženstvami, informoval som sa o ich formách prejavu a obsahu, a našiel som, ako zhodu, tak aj rozdiely. Jedno náboženstvo má na druhom svete rôznych partnerov, ku ktorým sa prihovárajú, svojich „svätých“, druhé o takých nehovorí. Katolícka cirkev má „Bohorodičku“, „svätú“ Máriu a celý rad „svätých“, iné náboženstvá nehovoria ani o Márii, a ani o nejakých „svätých“. Jedno náboženstvo má túto vieru, druhé inú. Čo si mám o tom myslieť?

 

Prorok:

       Dá sa určite poradiť, neprijať všetko, čo sa povie. Nie je ani dobré všetko, čo je pre nás nové odmietať a negovať. My, ľudia, máme rozdielne chápanie vedomia. Jeden môže to, alebo ono rýchlejšie akceptovať, ten druhý nie. Nemali by sme preto jednoducho kategoricky povedať nie, ak niečomu hneď nerozumieme, alebo to ešte nemôžeme prijať.

       Povedal si, že musíš to, čo je pre teba nové najprv premyslieť. To je správne. Príjmeš to jednoducho za prvé ako informáciu, zoberieš to na vedomie, avšak nepríjmeš to ešte ako svoju záležitosť. Až keď si to premyslel, budeš zvažovať, čo môžeš prijať, teda čomu môžeš veriť, a čo pre teba ešte leží v temnote, čomu ešte nemôžeš rozumieť.

       Pýtaš sa, kde nájdeš pravdu. Môžem ti len povedať: Vo všetkých náboženstvách sú iskry večnej pravdy. Aby si tieto mohol nájsť, musíš postupne nájsť seba samého, a to ako kresťanský človek v Kristovi.

       Aby sme sa sami našli ako kresťanský človek v Kristovi, nepotrebujeme žiadne vonkajšie náboženstvo, lebo hľadanie iskry alebo iskierky pravdy, je príliš namáhavé. Uvedom si, že si synom Božím a tvoje Božské dedičstvo je nebeská ríša, ktorá je v tebe vo vnútri. Božská Ríša, ktorá je naša večná vlasť, má svoje nebeské večné zákony lásky a múdrosti, poriadku, vôle, vážnosti, láskavosti a dobromyseľnosti. Z tohto pravečného zákona sme prijali výňatky. Boh nám dal cez Mojžiša Desatoro prikázaní a Ježiš budoval na Desatoro prikázaniach. Jeho učenia sa teda zakladajú na Desatoro prikázaniach, ktoré On rozšíril vo Svojej  Reči na hore.

       Ak denne meriaš obsahy tvojho spôsobu chovania na Desatoro prikázaniach a na učení Ježiša z Nazaretu, tebou spoznané hriechy – tvoje hriechy – oľutuješ, očistíš a viac nekonáš, a krok za krokom nasleduješ Učenie Ježiša, Krista, potom otvoríš Vnútornú Ríšu, tvoje Božské dedičstvo, a tak nájdeš cestu k večnej pravde. K tomu nepotrebujeme vonkajšie náboženstvo, ale jedine aktívnu vieru, ktorá obsahuje vykonávanie Učenia Ježiša, Krista. Potom tiež vieš, že vo večnom Bytí sa nenachádzajú žiadni „svätí“, ale jedine čisté bytosti, ktoré žijú v Jedinom Svätom, Bohu - ktorý je našim večným Otcom.

 

Kritický súčasník:

       Pre mňa to znamená, spytovať sa podľa možnosti pravidelne sám seba a pýtať sa na všetko to, čo počujem, alebo čítam. Najnovšie som narazil na niečo, o čom som musel rozmýšľať. Katolíci spievajú známu pieseň zo Schubertovej omše: „Svätý, svätý, svätý je len Pán. Svätý, svätý, svätý, svätý je len On.“ Aj mne sa páči táto pieseň, vypočul som si ju častejšie a spieval som ju aj sám v jednom chóre. Medzitým som si uvedomil, že sa máme na všetko spytovať. Prišlo mi to znovu na myseľ, keď som najnovšie zažil, že sa opäť spieval tento chorál na jednej bohoslužbe. Žasol som a zarazil sa na okamih. Spadlo mi to ako šupiny z očí.Uvedomil som si, že katolíci sa práve vysmievajú Svätému, Bohu, tomu Večnému, lebo veriaci katolík síce spieva „svätý je len On“, ale potom sa znova modlí ku „svätým“.

       Katolíci privolávajú svätých pre všetky možné účely. Bavil som sa s jednou známou, čo sa tohoto týka, ktorú môžem označiť ako „kmeňovú katolíčku“ a od nej som počul, že „ svätí“ majú dokonca zvláštne oblasti kompetentnosti: napr. jeden je určený pre žobrákov, vojakov a jazdcov. Je to „svätý Martin“. „Svätá Veronika“ má byť patrónkou špeciálne pre gazdinky na farách. „Svätého Pankráca“ volajú ako pomocníka v núdzi, proti krivej prísahe a falošnému svedectvu. „Svätú Zuzanu“ ako pomocníčku v núdzi pre dážď, ohováranie a nešťastie.

       Ledva som mohol moju známu, „kmeňovú katolíčku“, zastaviť. Vyznala sa vo všetkých odvetviach pomocníkov v núdzi a v oblastiach ich úloh veľmi dobre. Chrlila ďalej: „Svätý Anton“ má byť vyvolený k tomu, aby pomáhal nájsť stratené predmety. „Svätý Krištof“, známy ako obor, ktorý prechádza cez rieku s dieťaťom na ramenách, má byť „svätým“ pre povozníkov a vodičov áut. Zrazu zastala  a mienila: „Áno, so svätým Krištofom“ je to tak. Jedného dňa sa stalo známym, že sa o jeho živote nič nevie, a že „svätý Krištof“je len legendou.

       Začal som analyzovať a spytovať sa a položil som „kmeňovej katolíčke“ otázku: „Prečo sú svätý v katolíckej cirkvi a nie aj v luteránskej cirkvi?“ Na moje prekvapenie som si všimol, že sa zachovala podobne, ako som sa ja zachoval počas desaťročí. Zdvihla jednoducho ramená a povedala: “Nuž, je to práve tak.“

       Bolo mi jasné, že to takto nesmieme nechať. Tu sa vysmievame Bohu, Jedinému Svätému. Nemali by sme sa konečne rozhodnúť – buď pre takzvaných katolíckych „svätých“, alebo pre Jediného Svätého? V texte piesne má katolícka cirkev len jedného Svätého, o ktorom sa spieva: „...svätý, svätý, svätý, svätý je len On“ – a tak to pokladám za správne. Avšak, keď len On je Svätým, prečo musí byť potom toľko „svätých“, prosebníkov, ktorí stoja medzi tým Jedným Svätým a človekom? Teda som sa spytoval seba samého znovu v tom vedomí: „Prečo nemôžem prosiť ja sám môjho Otca na nebesiach? Prečo potrebujem „svätých“, teda prosebníkov? Začalo mi byť horúco. Nespočetnekrát som spieval túto pieseň – bez toho, že by sa pohlo moje svedomie, lebo vtedy som sa ešte nič nespytoval. Jednoducho sa mi tá pieseň páčila. Počul som a spieval som ju s hlbokou úctou a vychutnával pozitívne pohnutie v mojej mysli, a veľa som si pri tom nemyslel.

       Dlhé roky som si ani pri tom nič nemyslel, keď som videl na obrazovke takzvaného „svätého otca“, pápeža, okolo ktorého osoby sa diali a dejú nepredstaviteľné náklady spojené zároveň s „taľafatkami“. Prijal som to podobne ako „kmeňová katolíčka“, hoci som sa zaoberal rôznymi náboženstvami a môj obzor sa už o niečo rozšíril.

       Zrejme sme my, ľudia, veľmi povrchní. Chápem stále viac: Dovtedy, kým o sebe samých nepochybujeme, nepochybujeme ani o všetkom ostatnom. Tieto mnohé rozhovory s tebou, mi otvorili oči v rozličnom ohľade. Tak som medzi iným častejšie rozmýšľal o živote Ježiša, a tento som porovnával s rôznymi náboženstvami, a aj s prepychom a nákladmi katolíckej cirkvi, so životom kňazov, biskupov, kardinálov a pápežov: Prišiel som k presvedčeniu – tu niečo nesúhlasí, to nemôže byť pravda!

   

Prorok:

       Pre náš život je ziskom zaoberať sa vždy znovu životom Ježiša a aj s Jeho učením. Ježiš učil skromnosť a pokoru. Bol tesárom a Jeho oblečenie bolo z ľanu. Jeho učenie bolo jednoduché a Jeho život jediná oddanosť Bohu, Jeho a nášmu večnému Otcovi. Jeho slová „Nasledujte Ma!“ by nám mali častejšie prísť na myseľ, a okrem iného by sme si mali sformulovať otázku, či to, čo v takzvaných kresťanských náboženstvách vidíme a počujeme, je nasledovanie Ježiša. Mali by sme sa častejšie spytovať: Koho nasledujem?

 

Kritický súčasník:

       Pri tvojich slovách si všímam, ako bezmyšlienkovite som žil a ešte aj žijem – práve v oblasti náboženstva, ktoré odhaľuje ako sa správam v iných oblastiach života. A keď sa obzriem, nie som s takýmto niečím len sám. Čo som už spoznal, to zaostruje – hoci som sa vôbec tak veľmi nezmenil – môj pohľad na vlastné správanie a správanie sa mojich spolublížnych.

       Vidím jasnejšie ako predtým: My, ľudia, sa často nepoznáme, jednoducho sa prispôsobíme a nespytujeme sa sami seba. Zároveň sme „kmeňoví veriaci“, ktorí jednoducho veria a nepýtajú sa seba samých, v čo veria. Nakoniec bol môj duch malátny. Hoci som chcel nasledovať Ježiša, predsa som v tom nebol disciplinovaný, pretože som sa v mojom spôsobe života neorientoval podľa toho, čo Ježiš učil. Počul som dobre tu i tam, že Duch Boží je vo mne, napriek tomu som ostal slepým, bez vlastnej miery hodnotenia.

       Povzbudený niekoľkými začiatočníckymi skúsenosťami samého so sebou, som dnes toho názoru, že keby sme našli cestu k sebe našim vlastným spytovaním sa, potom by sme sa oslobodili od mnohých predstáv vonkajšieho náboženstva.

       Už dávno sa mi zdala celá reťaz prosebníkov neobyčajná. Avšak vtedy som o tom všetkom, čo sa týka viery, tak dlho a hlboko nerozmýšľal. Tak, ako sa mne vedie, sa vedie určite aj mnohým našim spolublížnym. Väčšinou majú záujem o dobré miesto, voľný čas, šport, cestovanie, dovolenku a o oveľa viac. Prosebníci sa určite majú za nás, ľudí, zastať u Boha. Vynára sa otázka: Je Boh tak ukrutný, že potrebujeme prosebníkov? Prečo nemôže človek, ktorý má byť predsa Jeho dieťaťom, ísť bezprostredne v modlitbe k Bohu, nakoľko Duch Boží je v nás a každému z nás celkom blízko?

 

Prorok:

       Ako môžu mŕtvy ľudia – zároveň duše – či sú blažené, alebo nie, zrazu byť „svätými“, keď predsa máme len jedného Svätého, Boha, nášho večného Otca? Nepotrebujeme žiadnych prosebníkov, ktorí Boha umierňujú, lebo On nie je žiadny trestajúci Boh, Boh pomsty. On, ten veľký Zákon lásky, miluje Svoje deti, či už sú blažené alebo sú hriešnikmi. K čomu potom „svätých“ prosebníkov a prosebnice? Ježiš nám dal veľkú modlitbu dieťaťa k Jeho Otcovi, Otčenáš, ktorý vo svojej esencii obsahuje cestu k Bohu. On však nepostavil žiadnych „sprostredkovateľov“ a nedal nám žiadne „sväté litánie“.

       Ak si všimneme v katolicizme všetky formy modlitieb, tak žiaľ spoznávame, že katolíci sú vedení k tomu, aby sa viac modlili k „svätým“, ako k Bohu, nášmu večnému Otcovi. Často sú „svätí“ uprednostňovaní. Prečo? Otčenáš je neraz len odriekanka, a cit a srdce zostáva nezúčastnené. A tak nejeden takzvaný prosebník je človeku bližší ako Boh. Prečo? Lebo katolík nepozná základný element pravdy, alebo tiež nevie pochopiť: že Boh, tá veľká láska, býva v cetre jeho duše, teda v centre človeka. Ježiš, Kristus, nás neučil, aby sa prosebníci pre nás ľudí prihovárali dobrým slovom u Boha, aby nám Ho naladili, aby bol k nám dobre naklonený. Boh, náš Otec, zostane na nás naladený, pretože On nás miluje.

       Je to smutný obraz Božích detí, ktoré si vytvorili prosebníkov a prosebnice, hoc Duch večnej lásky, Duch nášho Otca, býva v každom z nás. On nám je bližší ako ruky a nohy, bližší ako každý takzvaný prosebník.

       Pýtal sa niekto z cirkevných vrchností alebo katolík, takzvaných „svätých“, či chcú byť nazývaní „svätými“? Pýtal sa niekto, či súhlasia s tým, aby sa k nim modlilo, alebo či chcú byť prosebníkmi u Boha? Alebo, či časť mŕtvoly ich pozemského tela – ich údy – majú byť ako relikvie nosené ulicami? Alebo, či ich mená, ktoré cirkev urobila „svätými menami“, majú byť používané na jarmočné podujatia? Chceli by sme, aby sa takýmto alebo podobným spôsobom rozhodovalo o nás?

       Vedˇ poniektorý, neskôr takzvaný „svätý“, šiel peklom ohovárania, diskrimináciou, útrapami zo strany katolíckej cirkvi. A neskôr, keď potom zomrel, vyhlásila ho jeho takzvaná „matka“, „svätá katolícka cirkev“, za svätého.

       Mali by sme si častejšie uvedomiť, že to, čo my sami nechceme, nemáme spôsobiť ani žiadnemu inému.

       Mnohí z tých, ktorých po smrti nazývali „svätými“, boli určite veriaci ľudia, ktorí sa usilovali plniť Božie prikázania. Mnohí z nich sú určite blaženými dušami, ktoré v oblastiach na onom svete spejú k dokonalosti. Možno sú niektoré z týchto duší už znovu vo večnom Bytí ako Božské bytosti, ako verné obrazy nášho nebeského Otca, zodpovedajúc prikázaniu Ježiša, dokonalí – teda stali sa vernými obrazmi Otca. Avšak „svätými“ nie sú.

 

       Ježiš nehovoril o “svätých“. Kristus Boží hovorí o “blažených“, pretože sa máme znovu stať vernými obrazmi nášho večného Otca. Slovo “svätý“ používal Ježiš pre Svojho nebeského Otca, pre toho Jediného Svätého. Ježiš nechcel ani chrám z kameňa, ani pôsobivé cirkevné nádhery a obrazy, ani cirkevný luxus a prepych. Ježiš učil skromnosť a pokoru a bohatstvo srdca. On vždy znovu hovoril o kráľovskej Ríši Boha v nás, teda o bohatstve, ktoré leží v nás: O Vnútornom živote, o živote v Bohu.

       Ježiš tiež nehovoril, aby sme sa modlili k „svätým“. Ježiš, Kristus, Vykupiteľ všetkých ľudí a duší, nám vždy znovu priblížil Svojho večného Otca, ktorý je aj našim Otcom. On je Jediný Svätý. K Nemu sa máme modliť, Jeho máme chváliť a velebiť, k Nemu sa máme v našom srdci prikloniť, s Ním vedome kráčať počas našich pozemských dní a Jeho volať v každej životnej situácii. Ježiš sa nemodlil k žiadnym „svätým“, ale výlučne k Svojmu Otcovi v Nebi, o ktorom On vedel, že Jeho Duch prebýva v Ňom. Ježiš nás učil jedine Otčenáš, a ten je úplne a celkom nasmerovaný na nášho Otca v nebi, a nie na „svätých“. Ježiš nás učil nasledovať Ho, čo nám ukazuje, aby sme Jeho učenie pojali a prijali a vo všednom dni uskutočňovali.

       Odkiaľ teda zobrala katolícka cirkev zvyky „svätých“?

 

Kritický súčasník:

       Z môjho porovnávania náboženstiev viem, že z predošlých kultúr pohanstva a „z nebies bohov“, gréckych a rímskych bytostí. Tie sú známe ako, tak povediac „oslávené“ a osudmi nedotknuté, stojace nad životnými situáciami ťažko skúšaných ľudí. Žeby boli tieto mýtické postavy pri budúcom „tvorení“ „svätých“ ich krstnými otcami?

       Tu mi práve ešte napadá, o čom sa „kmeňová katolíčka“ so mnou bavila a vniesla do rozhovoru - Mária, matka Ježišova. Hovorila o tom, že táto je matkou Božou a s telom vstúpila do neba. Znovu som sa začal spytovať na všetko a povedal som si: Čo robia mäso a kosti v nebi, keď Duch Boží je prúdiaci život, zákon nebies, ktorý hovorí: JA SOM ten, ktorý SOM?

       A rozmýšľal som ďalej: Vtedy, za čias Ježiša, bolo mnohé mysteriózne. Dnes sa už také niečo nezažije. Oddialil sa tu človek od Boha, alebo Boh od človeka?

       Neviem si jednoducho predstaviť, aby jedno fyzické telo mohlo vôjsť do neba, kde je predsa všetko jemnolátkové, teda duchovné. Ako by tam potom mohlo existovať materiálne telo? Bolo by, pokiaľ je mi známe, jedno jediné.

 

Prorok:

       Kto svoj rozum používa, musí si skutočne položiť otázku: Ako môže pozemské prírodné telo, ktoré prináleží matérii, byť prijaté do večného Bytia? Je to úplne nelogické a podľa zákona Božieho nemožné. Ak by sa materiálne telo mohlo včleniť do večného Bytia, tak by tým Večný zrušil Svoj prírodný zákon, ktorý je darom Stvoriteľa pre život na tejto Zemi. Keby katolícka cirkev chcela, aby sme verili, že aj fyzické telo Ježišovo vstúpilo na nebesia, tak to je tak isto katolícke, ale nie učenie Stvoriteľa, ktorý nám, ľuďom, dal prírodný zákon aj čo sa týka nášho fyzického tela. Toto patrí Zemi, prírode, z ktorej pochádza. Duša, pokiaľ sa znovu stala čistým – duchovným telom, patrí večnému Bytiu, nebu, z ktorého pochádza čisté - duchovné telo.

       Ani zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie Ježiša sa nekonalo v Jeho materiálnom tele. Jeho fyzické telo bolo podľa prírodného zákona rýchlejšie premenené, teda znovu pozdvihnuté do duchovnej substancie, do odpovedajúceho agregačného stavu, pretože Jeho pozemské telo bolo večným svetlom, Bohom, ktorý je aj Stvoriteľom, dokonale prežiarené.

       Čo sa s fyzickým telom Ježiša, Krista, stalo, to nastane raz v celom dianí pádu: Hrubolátkové bude postupne prevedené do asimilácie a krok za krokom znovu priradené k večnému Bytiu.

       Všetky udalosti, ako v nebi, tak aj v matérii prebiehajú podľa konkrétnych Božských zákonitostí. Neprirodzené, zároveň nezmyselné by bolo protizákonné, a také v Božom Tvorení neexistuje. Pre veľa ľudí niečo vyzerá ako zázrak, alebo aj ako náhoda, lebo nevedia nič o Božích zákonoch a často ani o duchovných danostiach. To je duchovná slepota. Avšak Ježiš z Nazaretu prišiel, aby slepých urobil vidiacimi. On prišiel aj v našej dobe – vo Svojom živom slove.

       Ježiš nehovoril o mnohom, o čom hovoria cirkvi, ani o tom, že by nebol býval splodený Jozefom, ani o tom, že Ho Mária počala Duchom Svätým, a tak isto nie, že Mária, Jeho fyzická matka, je „Matkou Božou“. On hovoril jednoducho o Svojej matke.

       Ježiš nás opätovne upozorňoval na to, že my – každý človek – sme chrámom Božím a Duch Boží prebýva vo vnútri, v každom z nás. Ježiš, Kristus, neustanovil žiadnych kňazov, ani žiadnu cirkevnú hierarchiu. Poukázal práve na kňazov, aby sa mimoriadne neuctievali, teda sa nenechali nazývať Rabbi: „Nemáte sa nechať nazývať Rabbi, lebo ten Jeden je váš Majster; vy ale ste všetci bratia.“

       Ježiš nás tiež neučil zakladať takzvanú „kresťanskú“ katolícku, alebo „kresťanskú“ luteránsku cirkev. Ježiš hovoril vždy znovu o tom chráme, ktorým je človek, v ktorom prebýva Boh, a o tichej komôrke, do ktorej máme vojsť, aby sme sa rozprávali s Bohom, našim večným Otcom – teda s našim večným Otcom a so žiadnym „svätým“.

       Cirkev toto bezprostredné spojenie k Bohu nielenže neprebudila, neudržiavala pri živote a nepodporovala, ale naopak ho – všetkým pôsobením systematicky – znemožňovala. Inštitúcia cirkev sa sama postavila medzi jednotlivca-človeka a Boha, jeho Otca, jeho životný prameň – a nakoniec medzi človeka a jeho vlastný život, ktorý klope v najhlbšom vnútri duše, lebo by chcel dušu človeka celkom preniknúť a prežiariť – jej vierou, vyznaniami, dogmami, rituálmi, jej údajne potrebnými liečiacimi sakramentami, jej takzvanými sprostredkovateľmi, farármi, kňazmi, atď. a ako „korunovácia“ domnelým zástupcom Krista na Zemi.

       Len sám falošný obraz Boha, ako trestajúceho Boha, ktorý z diaľky pozoruje Jeho deti, aby odpovedal na každý ich hriešny pohyb trestom, ktorý ich pošle do večného zatratenia, znemožňuje bezprostrednú komunikáciu. Pretože v dôsledku tohto nie je opora vo vlastnom vnútri viac schopná získať skúsenosti a je nedostupná, chytá sa človek slamky, ktorá sa mu zvonka ponúka ako záchranná kotva. Verí sľubom uzdravenia tých, ktorí meno “Kristus“ nosia v ústach a predstierajú, že slúžia Bohu a človeku.

       Hovoríš správne: Cirkevní veriaci málo rozmýšľajú o učení Ježišovom a pokladajú učenie cirkvi za totožné s Ježišovým učením. Kto porovnáva medzi učením Ježiša a učením cirkvi, ten zbadá veľmi rýchlo, že učenie cirkvi má málo spoločného s učením Ježiša, s kresťanským učením. Inštitučné učenie má fragmenty Ježišovho učenia a je toho názoru, že sa môže nazývať „kresťanským“.

       Ako dlho potrebuje človek, kým konečne pochopí, čo Ježiš chcel? Dvetisíc rokov zápasí Ježiš, Kristus, aby konečne ľudia pochopili vo svojom srdci, že nie je treba ani vonkajších chrámov, ani kostolov z kameňa, ale jedine očistenie vlastného chrámu - človeka - od hriešneho tak, aby Ríša Božia, ktorá je vo vnútri v človeku, bola viditeľná navonok, v pokoji a v láske k Bohu a blížnemu.

       Skutoční Boží proroci boli a sú prorokmi ľudu. Prišli a prichádzajú väčšinou zvonku, teda nie z radov učencov písma. Večný, Boh, ich poslal vždy k ľudu, a bolo nepodstatné, ktorú vieru tento mal, lebo pre Boha neexistujú "rozličné" vierovyznania. On chce, aby všetky Jeho deti konali Jeho vôľu, ktorú nájdeme v Desatoro prikázaniach a v Učení Krista.

       Keby sa ľudstvo usilovalo o Vnútorné kráľovstvo, bol by svet svetlejší, Zem zdravá a ľudia mierumilovní. Všetci ľudia medzi sebou by boli bratmi a sestrami, zjednotení v tom Kráľovi, ktorý prebýva vo Vnútornej ríši. Ich život by bol životom Reči na hore, a zákony Vnútornej ríše by boli aj zákonmi ľudského pokolenia v Bohu: Rovnosť, Sloboda, Jednota, Bratstvo a Spravodlivosť.

 

Kritický súčasník:

       Zdá sa mi, že tvorcovia katolíckej cirkvi postupovali nasledovne: Namiesto toho, aby ľuďom priblížili praktické učenie Reči na hore, ktorého uskutočnenie by bolo pre ich vnútorný a vonkajší život neoceniteľnou pomocou, vybudovali obraz kultu. Vyvýšili postavu Márie a ozdobili ju svätožiarou, s ktorou by pravá Mária, jednoduchá žena, ktorá žila pred 2000 rokmi v Palestíne, určite nesúhlasila. Márii sa pripísali rozličné podivuhodnosti, a toto a tamto sa jej pribásnilo. Takto vzniknutý obraz kultu bol zrejme veriacimi ochotne prijatý.

       Hľadal som preto odpoveď na otázku, ktoré mýtické korene sú základom Márianskeho kultu. Niečo som sa dozvedel od jedného náboženského učenca. Vysvetlil mi podľa zmyslu: Uctievanie Márie ako „Matky Božej“ prichádza z kultu - Isis. Na koncile (r.431) v Efeze bola namiesto Diany a Artemis dosadená Mária. Mnohé názvy starých materských božstiev prešli na Máriu – presnejšie na „Máriin kult“ – cez: „Nebeskú kráľovnú“, „darkyňu milosti“, „nepoškvrnenú“, „Božiu matku“ a „bohorodičku“. Koncil v Efeze vyhlásil telesnú matku Ježiša za „Matku Božiu“ a urobil z toho dogmu. Nie je s týmto pojmom prebudená predstava, aby sme vedome brali do úvahy, že Mária stojí, tak povediac, nad Bohom? Podľa toho by bola matkou Božou a Boh jej dieťaťom.

 

Odpoveď proroka:

       Mária nemôže byť „matkou Božou“.

       Boh bol a je večný. Boh je veľký zákon všadeprítomnej lásky, ktorý pôsobí vo všetkom. Boh je teda všadeprítomné Bytie. Boh je všetko vo všetkom. Či sú to hviezdy, alebo prírodné ríše, či duchovné bytosti, duše, alebo sú to ľudia – Boh je všadeprítomná sila, večný život. Boh, nekonečná láska, bol v Ježišovi ako sila a svetlo, a je v každom z nás prítomný. Večný, Jediný Svätý, večný Otec nebies, je manifestácia z Jeho všadeprítomného zákona lásky. On je zhustený zákon lásky, pokoja a harmónie. Pretože ten jediný Svätý, Večný, nás všetkých nebeský Otec je manifestácia z Jeho svätého zákona nekonečnosti - BOH - je večný Otec nazývaný aj Boh-Otec. Ježiš, v ktorom bol vtelený Kristus, Syn Najvyššieho, Spoluvládca nebies, splnil Božiu lásku a lásku k blížnemu, takže Ho mohol Duch svätý, Boh, večný zákon, celkom a úplne preniknúť, zároveň prežiariť.

       Matka Ježišova nemôže byť teda matkou Božou, lebo Boh, všadeprítomný Duch, zákon lásky, je vo všetkom. Je to plynúca, večná sila, ktorá prúdi celým Bytím a udržuje ho. Boh je teda zákon, život.

       Keby Mária bola skutočne „Matkou Božou“, nastal by potom pre Boha začiatok, a kde je začiatok, je aj koniec. Ale Boh je večné Bytie, trvajúce večne. On nemá žiaden začiatok, nebol teda porodený „Matkou“, to je nemožné. Matka Božia nemôže byť ani matkou Boha Otca, pretože večný Otec sa sám nevtelil do tela Ježišovho, ale  Jeho Zákon lásky –  všadeprítomný život, ktorý prežiaril Ježiša celkom a úplne. Ježiš sa nevydával za Večného Boha, avšak On povedal: „Môj Otec je väčší ako Ja“. Zvestoval teda, že On je Synom Božím a nie Boh-Otec sám. Nikdy ani nehovoril, že Jeho telesná matka, Mária, je „Matka Božia“, alebo dokonca matka večného Otca. Ako môže byť Mária svätá, keď výlučne jestvuje jeden Svätý, Boh, náš večný Otec?

 

Kritický súčasník:

       Mária platí v katolíckej cirkvi aj preto ako „svätá“, lebo údajne - ako ani Ježiš z Nazaretu - nebola poškvrnená dedičným hriechom. Všetci ostatní ľudia, aj všetci ďalší takzvaní „svätí“, prišli na svet s týmto poškvrnením.

 

Prorok:

       Na takzvaný dedičný hriech nesmieme pozerať ako na poškvrnenie duše z vlastnej viny. Dedičný hriech by som chcela označiť ako druh “globálneho hriešneho pádu“, ktorý vychádza z pádu diania. Každá Božská bytosť, duchovná bytosť, ktorá prichádza z večného Bytia na Zem k vteleniu, zanecháva časť svojho mocného svetelného potenciálu vo večnom Bytí, ktorý je Božskou cestou, Božským magnetom duše, aby sa mohla znovu vrátiť do večného Bytia, do svojho Otcovského domu. Cestou na Zem, ku vteleniu, berie duša so sebou aj časť hriešneho pádu, ktorý vznikol pri dianí pádu. Táto časť, ktorú každá duša berie so sebou, je nazývaná dedičným hriechom.

       Je to dogma, že duchovné telo spolunositeľky milosrdenstva, ako človek nazývaná Mária, a duchovné telo Spoluvládcu nebies, ako človek nazývaný Ježiš, prišli bez tejto časti, bez takzvaného dedičného hriechu do časovosti. Dogma je cirkevno-inštitučná a nemá s večnou pravdou nič spoločné. Táto dogma protirečí princípu Božskej rovnosti všetkých Jeho detí.

 

Kritický súčasník:

       Odpusť Gabriela, že ťa preruším. To, čo tu vysvetľuješ je pre mňa úplne nové. Ešte som nikdy a nikde nič podobné nepočul a nečítal. Márne som hľadal už v detstve vysvetlenie k “dedičnému hriechu“ – teraz dávaš vysvetlenie ty. Ďakujem ti za to. Teším sa, že konečne padne svetlo do tejto temnoty. Hneď som pri tvojich slovách cítil: „Áno, je to pravda. Tak to je!“ – ale musím sa ti priznať, že napriek tomu neprezriem, teda nerozumiem ešte súvislostiam.

       Pri pojme “dedičný hriech“ mi väčšinou prišlo na um splodenie a počatie. Vždy znovu zaznievalo v náboženskom vyučovaní, že tieto udalosti súvisia s poškvrnením duše.

 

Prorok:

       Splodenie a počatie – udalosti, ktoré sú potrebné podľa pozemských, Bohom daných prírodných zákonov, aby sa dušiam umožnil život na Zemi – sú slovami „nepoškvrnené počatie“, inštitučnou cirkvou postavené ako hriešne. Aká je ale vôľa Božia, týkajúca sa tohoto? Boh chce, aby sa Jeho príkaz lásky žil v manželstvách medzi mužom a ženou na tomto svete. Ak sa to deje v spravodlivom zmysle, nastáva tým aj prianie mať deti a deti budú splodené. Ak je teda u oboch manželských partnerov prianie mať deti, tak táto udalosť neznamená poškvrnenie, zároveň ani zaťaženie duše a tela.

 

       Odkiaľ prichádza ponižovanie tejto prírodou danej udalosti?

       Hodnostári katolíckej cirkvi sa vyhýbajú manželstvu a nezakladajú žiadnu rodinu,no mnohí sa zaoberajú v myšlienkach, a medzi iným aj telesne, sexualitou, a keď si tieto priania nesmú priznať alebo splniť, tak je pre niektorého z cirkevných hodnostárov splodenie dieťaťa ako niečo, čo sa nedá zaradiť do „nepoškvrneného počatia“.

       Ak nemá byť brané do úvahy to, čo predsa odpovedá prírodnému zákonu, a tým Božej vôli, potom to môže prichádzať len z patriarchálneho celibátu, ktorý odmieta manželstvo pre seba, teda predstiera sakrálny spôsob života, teda byť slobodným, údajne žiť tak, ako žil Ježiš. Myšlienky mnohých cirkevných hodnostárov a ich tajné uskutočňovanie sú však všetko iné, len nie sakrálne! Vedia, že je to hriech; a v dôsledku toho musí byť všetko hriechom, aj to, čo je celkom prirodzené: že telá plodia telá. Zodpovedá to prírodnému zákonu, pokiaľ sa jednotlivec podľa toho drží. Aj Mária a Jozef to dodržali.

       Kto nedopustí, aby sa telesné spojenie stalo výstrednou sexualitou, ktorou si pestuje svoje rozkoše a uvoľňuje nervy, ten vie, že každé želanie mať dieťa je vôľa Božia. K čomu je potom potrebné vysoko štylizovať Máriu, ktorá ako všetci ľudia mala celkom normálne prírodné telo, ktoré bolo splodené jej telesným otcom a porodené jej telesnou matkou? Kto - ako napríklad pri plodení Ježiša - prírodné telo nezneužíva, ten jedná podľa vôle Božej. Také dieťa je darom lásky Boha, Ducha svätého.

       Hriešny pád, dianie pádu, musí byť všetkými ľuďmi a dušami znovu odstránené tým, že Boha v našom srdci nielen uznáme, ale aj príjmeme, a viac a viac konáme skutky nezištnej lásky, aby sme tak splnili Jeho zákon lásky. Dedičný hriech sa potom premení v zákon lásky a bytosť lásky, ktorá sa znovu stala dokonalou, vôjde do dokonalosti, do Božej večnej Ríše. Toto zvestoval Ježiš a poukázal na to, že v každom z nás, teda v našom vnútri, je Ríša Božia.

       Boh nerobí výnimku u žiadnej duchovnej bytosti a ani u žiadnej duši, ktorá ide k inkarnácii a neurobil žiadnu ani u Márii. Syn Boží zanechal taktiež časť Jeho svätého svetla vo večnom Bytí, keď sa chystal stať človekom. Toto mohutné svetlo musí byť prikryté, keď takáto vysoká a čistá Bytosť prichádza ku vteleniu. Najvyššie svetlo, Prasvetlo, je zhustené a vidiac ho ako celok, je v hĺbke duše každého človeka. Avšak čisté duchovné telo ako svetlo a žiarenie, necháva časť svojho žiariaceho potenciálu späť.

       Máriu, matku Ježišovu, by sme si mali vážiť, lebo veľmi trpela za Ježiša, svojho syna. My, ľudia, by sme si mali našu nebeskú sestru, Máriu, ceniť, milovať ju a ďakovať jej, že vydržala; za to veľké, čo ako človek vykonala, za veľkú vieru a dôveru v Boha, nášho večného Otca a vo zvestujúceho anjela, ale aj za dôveru, ktorú mala v Jozefovi, ktorý si ju vzal za ženu a vážil si jej telo. Môžeme Márii ďakovať tým, že budeme nasledovať a konať to, čo Ježiš, jej telesný syn, učil. Časom potom splníme aj to, v čom nám Mária bola príkladom: čistotu duše a srdca, hlbokou vierou a dôverou v Boha, nášho večného Otca, v prikázaniach Božích, a aj v učení Ježišovom. Potom nepotrebujeme dogmatickú náuku, ktorá Máriu vysoko štylizuje; potom by sme mali hlboké vnútorné spojenie s Ježišom, Kristom, s našim Vykupiteľom a cez Neho k Bohu, nášmu Otcovi.

       Ako človek nemohla Mária určite mnohému porozumieť, čo Ježiš hovoril , alebo konal, lebo často hovoril v podobenstvách a v obrazoch. Hoci všetkému nerozumela, čo Ježiš, jej telesný syn učil, napriek tomu stála pri Ňom, vytrvala vo vernosti k Nemu a k Bohu. Musela zažiť, ako Ho farizeji a učenci písma vydali rímskemu štátu. Neopustila Ho v Jeho najťažšej hodine, keď sa takmer všetci Jeho priatelia zo strachu od Neho vzdialili a stiahli na vzdialené miesta do ich úkrytov. 

       Z jednotlivých výpovedí, ktoré sú aj v biblii zachované, spoznáme, že Ježiš, Kristus, nebol vždy uzrozumený s tým, čo Mária od Neho žiadala. V jednej z Jeho výpovedí hovorí napríklad: „Čo ťa je po tom, žena, čo ja robím?“ Na inom mieste biblie – ktorú katolícka cirkev berie slovo za slovom – stojí o skutočnom príbuznom Ježiša: „Kým on ešte hovoril k ľudu, ajhľa, stáli tu vonku jeho matka a jeho bratia, a chceli s ním hovoriť. Tu k nemu jeden povedal: Ajhľa, tvoja matka a tvoji bratia stoja vonku a chcú s tebou hovoriť. On však odpovedal a hovoril k tomu, ktorý mu to povedal: Kto je moja matka a kto sú moji bratia? A vystrel ruku k svojim učeníkom a povedal: Hľa, moja matka a moji bratia! Lebo každý, kto koná vôľu môjho Otca, ktorý je v nebi, ten je môj brat a sestra a matka.“

       Márii zostala v srdci láska, láska k Bohu, viera a dôvera v Boha a láska k jej telesnému synovi. Farizeji a učenci písma ukázali, ako málo im záležalo na duchovno-božských hodnotách, a ako málo pre nich znamenal vnútorný život a Vnútorná Ríša, pretože ich strach o ríšu vonkajšieho náboženstva a o ich vážnosť, to prevážil. Takto vydali Ježiša rímskemu štátu.

       Aká veľká musela byť bolesť Márie, keď Ježiš išiel tou horkou krížovou cestou! Ona, ktorá Ježiša nosila pod svojim srdcom a naďalej vo svojom srdci sa musela prizerať, ako bol jej milovaný syn ukrižovaný, tej udalosti, ktorá bola vyvolaná farizejmi a učencami písma, ktorí pobúrili ľud, čo najskôr holdoval Ježišovi a volal Hosianna. Z ich náboženského a mocenského monopolu ho cirkevní vodcovia zmanipulovali tak, že o niečo neskôr už kričal: „Ukrižuj Ho!“ a  „Daj Barabášovi slobodu!“ Ježiš, ktorý bol bez viny, musel na kríž, pretože to farizeji a učenci písma tak chceli, a pretože Rímsky štát konal podľa ich zákerných argumentov, lebo mu predostreli, že Ježiš, Kristus, chce vonkajšiu ríšu, Svoje kráľovstvo a Seba chce urobiť kráľom. Práve tak dostali strach tí, ktorí v Rímskom štáte mali moc, ako aj pokryteckí farizeji a učenci písma. Tak ukrižovali Toho, ktorého sa obávali, že by im On mohol zobrať mocenský monopol, utláčať ľud.

       Avšak Ježiš, Kristus, nechcel vonkajšiu ríšu a nechcel byť ani vonkajším kráľom. Ježiš chcel v srdciach ľudí vybudovať Vnútornú Ríšu tak, aby to vnútorné, Kráľovstvo Vnútra, ktoré je láska, pokoj a harmónia, mohlo rásť navonok. Kráľ tejto Ríše je večný Duch, je to Boh v Kristovi, ktorý je opäť láska a pokoj. Kto však nemá sám v sebe pokoj, ale nenávisť, závisť a egoizmus, ten má strach, že by sa jeho kompetencia nad národom mohla stať spornou.

       Nepredstaviteľnú bolesť musela Mária vytrpieť, keď videla svojho syna ukrižovaného, ktorý k nej úzkostlivým hlasom hovoril: „Žena, hľa, tvoj syn!“ A k Jánovi: „Hľa, tvoja matka!“ Tým prosil Ježiš, Kristus, Jána, aby sa staral o Máriu, telesnú matku Ježiša.

       A dvetisíc rokov po tom musí telo ešte stále visieť na kríži, ako to chcú dnešní farizeji a učenci písma. Prečo asi? Zmenili sa farizeji a učenci počas 2000 rokov, alebo sa stali len viac svätuškárskymi, pričom teraz majú kabátik, ktorý sa nazýva „kresťanský“, ale rovnako udržujú zvyky: vtedy „Ukrižujte Ho!“ a dnes „Nechajte Ho ukrižovaného!“ – lebo je to tradícia?

       Čo bolo vtedy, nie je ani dnes inak. Vtedy cirkevné vrchnosti, farizeji a učenci písma prenasledovali Ježiša, aby Ho pred ľudom diskriminovali, urobili Ho smiešnym, hanili Ho a posmievali sa Mu, obvinili Ho zo sektárstva, aby Ho ľud nepočúval, ale ich, učencov písma a farizejov. Ako sa správajú dnes cirkevné vrchnosti k ľuďom, ktorí myslia inak ako oni?

       Dnešní farizeji a učenci písma si dovoľujú tvrdiť, že ich náboženstvo je kresťanské. Ono nie je kresťanské, ale len ich predstava náboženstva, a tá má s učením Ježiša, Krista, sotva niečo spoločné. Berú meno Ježiša, Krista, aby si vybudovali svoju fasádu. Táto je ale ako zakryté hroby: vo vnútri je všetko duté a spráchnivelé a plné duchovne mŕtvych.

       Vtedy vydali Ježiša na kríž, dnes tvrdia, že je Ježiš prostredníctvom Petra staviteľom a nositeľom Rímskeho chrámu. Vtedy spôsobili Ježišovej matke nekonečnú bolesť, dnes je vysoko štylizovaná a naviazaná na dogmu, ktorá okrem iného hovorí, že bola prijatá s telom do neba. Ak by sa prijalo zobratie tela do neba ako realita, tak by sme tiež museli prijať, že prirodzené zomieranie je hriechom. Z prejavenia Krista Bžieho vieme, že duchovné telo Márie je seraf milosrdenstva pred Božím trónom. Čisté duchovné telo, duchovná bytosť, je verným obrazom večného Otca, ale v žiadnom prípade obrazom, ktorý vykreslila „svätá“ katolícka cirkev o Márii a premieta ho do neba.

       Katolícka cirkev je len katolícka. Má iba fragmenty učenia Ježiša, Krista, a preto nemôže platiť pri nasledovaní Krista ako kresťanské učenie.

 

Kritický súčasník:

       Katolícka cirkev nazýva svoju hlavu pápežom, „svätým otcom“. Dogma o „nepoškvrnenom počatí“, podľa čoho Mária v prvom okamihu jej počatia, v lone svojej matky Anny, zostala čistá, uchránená od každej chyby dedičného hriechu, bola zvestovaná pápežom Piom IX. v roku 1854.

 

Prorok:

       Kto svoj rozum používa, musí sa pýtať: Prečo Boh potreboval takmer 1900 rokov na to, aby toto mohol pápežovi Piovi IX. prejaviť? Potrebuje Boh 1900 rokov kým Jeho slovo príde k nám, a to pápežom Piom IX.? Prečo to Boh už nezvestoval Anne, matke Márie? A ak to On prejavil pápežovi Piovi IX., prečo teda o toľko rokov neskôr? A prečo by v tomto prípade uprednostnil katolícku cirkev a nevšímal si evanjelickú cirkev? Je Boh jednostranný?

       Ak som dobre informovaná, keď pápež zvestuje dogmu, nejedná sa vôbec o prejav Boha, ale len o oznámenie cirkvi, ktorá okrem iného vychádza z toho, že Boh sa už 2000 rokov neprejavuje. A naraz prichádza katolíckou cirkvou zvestovanie o takzvanej „nepoškvrnenosti“ Márie, ktorú sama počas storočí najhoršie poškvrnila. Matka cirkev sa stala sterilnou tým, že zamieta prejav Boha a tvrdí, že tento je smrťou Ježiša ukončený. Nepripustenie prejavov Boha sa rovná zároveň „zabráneniu počatia“, ktoré je medzi iným vyjadrené v prenasledovaní a zničení prorokov, z ktorých niektorí prišli aj po Ježišovi Nazaretskom, a ktorých Ježiš sám zvestoval: „Pošlem vám prorokov a oni z nich niekoľkých usmrtia a iných budú prenasledovať...“

 

       V Bertelsmannovom lexikóne čítam pod pojmom dogma nasledovné: „Dogma – záväzne formulovaná mienka učenia; náboženské vierovyznanie, podľa katolíckeho učenia veta, ktorú cirkev priznáva a zvestuje ako od Boha prejavenú pravdu, ktorá vo svojej pozitívnej výpovedi je nezmeniteľná a absolútne zaväzuje k viere...“

       Podľa evanjelického učenia je dogma veta podávajúca obsah prejavu nachádzajúceho sa v biblii, ktorá ako ľudsky podmienená výpoveď nemôže byť samozrejme primeraná k predmetu, a preto je zásadne meniteľná a prekonateľná.

       Katolícka cirkev učí, že prejavy Boha sú s Ježišom ukončené. Ako sa to ale znáša s tým, že skoro po 2000 rokoch sú náhle zvestované dodatočné obsahy prejavov, ako dogmy o „nepoškvrnenom počatí“ a - sto rokov neskôr - o „prijatí tela Márie do neba?“ Tu sa môže jednať len o cirkevno-teologické výpovede, ako hovorí evanjelická cirkev.

 

       Pod hrozbou vylúčenia zo spoločenstva s Bohom si po tisícročiach ľudia v západných „kresťanských“ krajinách odvykli myslieť a používať svoj zdravý ľudský rozum. Inak by si vyjasnili, že tak pre Ježiša, a aj pre Máriu, vzhľadom na ich telesnú existenciu, platia tie isté podmienky, ako pre každého človeka. Boží zákon nie je ani nevyspitateľný a protirečiaci, ani hmlistý a nepochopiteľný. Boh je jasnosť, dokonalosť, najvyššia inteligencia. Preto Jeho zákon je jasný a zrozumiteľný.

       Nárok absolútnosti katolíckej cirkvi je vo výraznom protiklade k prikázaniam Boha. Dogmy nútia katolíka veriť. V dogme leží: „Ty musíš veriť, lebo inak budeš vylúčený zo spoločenstva s Bohom“. Napriek tomu Desatoro prikázaní hovorí o slobode. Tu to znamená: „Ty máš“. Teda katolícka cirkev nemôže byť kresťanská, lebo je práve katolícka.

 

Kritický súčasník:

       Mária je žena. Nemá prípadne táto skutočnosť zvláštny význam?

 

Prorok:

       Je otázne, či zvelebovanie jednej ženy nie je ako kompenzácia za potláčanie všetkých ostatných žien, ako sa napríklad praktizuje v katolíckej cirkvi – odvolávajúc sa na Pavla, ktorý v jednom svojom liste píše: „Ako na všetkých obciach svätých, majú ženy na zhromaždení obce mlčať.“ Ježiš, Kristus, nehovoril ani o svätých, ani o ženách, ktoré majú mlčať. Práve naopak, On bol za rovnosť a túto aj praktizoval, lebo v Jeho sprievode boli aj učenice. V Rímskej ríši vládol patriarchát a Pavol bol Riman. To povie veľa.

       Keby sa katolícka cirkev volala len katolíckou, ale nie dodatočne aj kresťanskou, alebo keby sa cirkevné vrchnosti označovali ako nasledovníci Pavla, potom by to bolo konzekventné. S Ježišom z Nazaretu má však spoločnosť mužov katolíckej cirkevnej vrchnosti v každom prípade málo spoločné. Katolícky patriarchát sa pokladá za lepší, ako otcovia rodín, z ktorých mnohí splodia dieťa s úctou k životu, matku a dieťa chránia, a tak sú rodine dobrou oporou.

       Určite nie je žiadna náhoda, že cirkev, v ktorej ženy nie sú rovnoprávnymi členmi, a ktorej kňazi sú povinní žiť v celibáte, obdržala názov „matka cirkev“, a ako taká riadi a vedie s absolútnou prísnosťou svoje deti. Kde mužský princíp potlačuje ženský, tam je porušená dualita duše.

       Ak je porušený vzťah medzi ženou a mužom, ako napríklad celibátom a matkou cirkvou, potom splodenie nie je možné, zároveň rozmnožovanie detí v cirkvi. Neplodnosť matky cirkvi sa spozná na počte výstupov z cirkvi a na ovocí dnešného sveta. Je napísané: „Vystúpte z nej, ľud Môj, aby ste nemali účasť na jej hriechoch a neprijímali nič z jej pliagy.“

       Trvalo to 2000 rokov, kým mnohé deti „matky“ cirkvi toto všetko postupne spoznali.

 

Kritický súčasník:

       Tieto súvislosti mi niečo zreteľne objasnili. Mužský princíp stagnuje v štádiu syna, ktorý hľadá oporu u „matky“, namiesto toho, aby sám v sebe vyvinul princíp otca-matky. Matka cirkev je tak kus matriarchátu a potomok „veľkej matky“, mýtickej postavy z ranných dejín ľudstva. Cirkev vidí seba ako „matku“, lebo kázaním a krstom rodí deti, ktoré prijala Duchom Svätým, ako sa to nazýva v jednom pápežskom zvestovaní.

       Ako tu môže byť reč o Duchu Svätom, ktorý je Duchom slobody, keď cirkev dostáva svoje „deti“ vynúteným krstom dojčiat, a keď je kázaná hrozba večného pekelného trestu v tom prípade, že by deti neuverili cirkevným dogmám? Okrem toho Boh učil cez Ježiša: Učte, a potom krstite. A nie: Krstite, a potom učte.

       Mnohé som si teraz uvedomil. Keď som sa zaoberal rôznymi náboženstvami, často som rozmýšľal o dogmách, ale neurobil som žiadne závery. Predtým končilo oznámenie jednej dogmy vetou: „Kto sa neprizná ..., ten je prekliaty“, to znamená, podložený cirkevnou kliatbou a poznačený spáleninou ako večne prekliaty. Dnes je to formulované o niečo miernejšie: „je vylúčený“, alebo slovami ako: „Ak by teda, nech Boh uchráni, niekto túto pravdu, ktorá bola nami definovaná, popieral, alebo sa ju vedome opovážil spochybniť, tak nech vie, že odpadol úplne od božskej a katolíckej viery.“ Preč z tohoto spoločenstva znamená – v zmysle cirkevnej náuky – preč od spoločenstva s Bohom a zároveň peklo.

 

Prorok:

       Kto nad tým všetkým dlhšie popremýšľa, uvedomí si, že náuka je hrozná a s učením Ježiša, Krista, nemá nič spoločné. Kto učí takúto neláskavosť, ten je ďaleko od Ježišovho učenia, ďaleko od Božskej lásky, a v zajatí svojich ľudských predstáv. U Dostojevského hovorí veľký inkvizítor k Ježišovi: „...My k nim ale budeme hovoriť, že Teba poslúchame a v Tvojom mene vládneme. My ich [tým mienil ľudí] budeme znovu podvádzať, lebo Teba k nám už viac nepripustíme. V tomto podvode bude spočívať aj naše utrpenie, lebo budeme prinútení k lži.“

       Pýtam sa seba: Ako sa môžu tak dlho držať toľké protirečenia medzi učením Ježiša a učením cirkvi? Ale je to iba preto, lebo ľudia nerozmýšľajú a nechajú sa slepo viesť slepými vodcami. Dalo by sa ešte všeličo uviesť, a nato vždy znovu položiť otázku: Prečo sa mohlo v toto všetko tak dlho veriť? Ježiš nehovoril o dogmách a ani o nutnosti veriť. Boh hovoril cez Mojžiša v Desatoro prikázaniach „ty máš“ a Ježiš neučil zákonitosti Božie „musíš“, ale ty „máš“. Alebo: „Kto Moje učenie počúva a koná, rovná sa múdremu mužovi...“ Nehovoril ani o úplnom odpadnutí od Boha, lebo On, veľká láska, prinášajúca milosť a zmilovanie, doniesol každej duši a každému človeku, nám všetkým, vykupiteľskú iskru, ktorá nám zaručuje návrat do Ríše pokoja a lásky, do nebeskej vlasti.

       Luteránska cirkev napríklad hovorí, že viera v Ježiša, Krista, stačí k spáse, že jednotlivec sa nemusí namáhať, aby svoje hriechy spoznal a očistil, lebo všetko podstatné urobí Kristus, ak sa v Neho verí. Tým ruší luteránska cirkev zmysel Božích prikázaní, ktoré dal Večný cez Mojžiša ľuďom. Totiž, kto berie prikázania vážne, ten musí niečo urobiť, pretože Boh povedal k nám ľuďom, cez Mojžiša, „ty máš“. Ak spĺňa človek Božiu vôľu, potom musí byť aktívnym, totiž namáhať sa, aby mohol plniť prikázania. Podľa výroku luteránskej cirkvi teda stačí viera sama k spaseniu, čo je aj proti slovu Ježiša, Krista, ktorý povedal: „Kto toto Moje učenie počuje a koná, je múdrym mužom, ktorý postavil svoj dom na skale... A kto túto Moju reč počuje a nekoná, je pochabým mužom, ktorý postavil svoj dom na piesku...“

       Ježiš, Kristus, poukazuje na pre a proti a na následky, v čom spočíva aj sloboda rozhodnúť sa pre „proti“, a s tým robiť skúsenosti. Kto stavia svoj dom na piesku, ten tým ale nemusí trpieť po celú večnosť, keď sa mu rozpadne. Môže sa obrátiť a stavať ďalší dom na skale. Môže, ak chce – ale nemusí.

       Tak nejeden, kto dlhší čas rozmýšľal o tomto neláskavom, ľadovom učení „musieť“ a o „večnom zatratení“, a uvedomil si aj slová Ježiša, ktoré znejú: „Usilujte sa najprv o Ríšu Božiu a Jeho spravodlivosť, a všetko ostatné vám bude pridané“, alebo len slová zo zjavenia Jána: „Vystúpte z nej, ľud Môj, aby ste nemali účasť na jej hriechoch a neprijímali nič z jej pliagy“, a kto tieto nábožensko-mocenské štruktúry opustil, hovorí vždy znovu, ako je rád, že viac nepatrí k takejto cirkvi. A tak niekto napríklad povie: Začal som zasväcovať môj život Bohu, nášmu večnému Otcovi a Kristovi, nášmu Vykupiteľovi, a uchyľovať sa častejšie cez deň do tichej komôrky, aby som sa tam modlil a rozprával s Bohom, mojim Otcom tak, ako nám to prikázal Ježiš. Iný zasa zistí: Či ma „matka cirkev“ bude preklínať, alebo nie, je mi to jedno, lebo viem, že Boh miluje všetky svoje deti, aj mňa. Iný sa opýta: Kto má právo druhého prekliať, keď Boh všetky svoje deti nosí v srdci a miluje?

 


       Večná pravda je nepremeniteľná. Aj v dnešnej dobe nám prejavuje Kristus Boží, aby sme sa zamerali jedine na Neho, veľkého Ducha a nie na ľudí. Učil nás mnohé zákonitosti vnútornej Ríše, vnútorného Bytia a uskutočnil to, čo On ako Ježiš zvestoval: „Ešte vám mám mnoho povedať, ale teraz to nemôžete zniesť. Keď ale príde Duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy.“

       Medzi časom je Jeho Božské dielo, ktoré On nazýva pre nás ľudí Univerzálny život, na celom svete. Pretože žiadna energia sa nestratí, buduje sa okolo Zeme duchovná atmosféra; je to prúd pravdy, slovo, ktoré zvukom a písmom ide ku všetkým národom tejto planéty. Na celej Zemi je mnoho miliónov prakresťanov, ktorí počujú Krista Božieho cez prorocké ústa, ktorý okrem iného vysvetľuje Desatoro Božích prikázaní a Jeho Reč na hore, ako Ježiša z Nazaretu, a ukazuje, ako tieto môžu byť použité v každodennom živote jednotlivca. Milióny kresťanov idú Vnútornou cestou, cestou sebaspoznania, ktorá ich oslobodzuje a vedie do aktívneho života, podľa Božieho zákona.

       Centrálne učenie prejavujúceho sa Krista Božieho, v dnešnej dobe cez prorocké ústa v Univerzálnom živote, je očisťovanie a poriadok chrámu, ktorým je človek, aké nastáva tým, že jednotlivec denne spozná tú časť svojho hriešneho podielu, ktorú mu deň odzrkadlí, potom z hĺbky svojho srdca oľutuje, očistí a viac nekoná.

       Centrálne učenie poukazuje aj na zahĺbenie sa do vnútra človeka, do vnútorného ticha. Jeho učenie tiež udáva nezamerať sa na náboženských vodcov ani na cirkevných hodnostárov, ale jedine na Neho, Krista Božieho, ktorý je svetlom duše a človeka.

       Milióny ľudí, ktorých Kristus-Boží-Duch dosiahne v srdci, sa začínajú postupne nazývať prakresťanmi, lebo viac nechcú patriť k žiadnej vonkajšej cirkvi, a ani už viac nepatria, pretože sa riadia podľa slov: „Vystúpte z nej, ľud Môj, aby ste nemali účasť na jej hriechoch a neprijímali nič z jej pliagy.“

       Prakresťania sú teda slobodní kresťania, pre ktorých neplatí žiadne „musíš“, ale „ty máš“. Prakresťania v Univerzálnom živote nevytvárajú žiadnu inštitúciu, ale Vnútorné náboženstvo, ktoré spája tých, ktorí sa modlia ku Kristovi vo svojom vnútri a plnia krok za krokom Jeho svätú vôľu, teda Ho nasledujú.

       Kto učenie Ježiša, Krista, koná, je múdrym mužom, ktorý postavil svoj dom na skale. Kto je teda múdry, ten nasleduje Ježiša, Krista, tak, ako to aj my, prakresťania, zachovávame. Nemáme žiadne chrámy z kameňa, lebo vieme, že každý človek je chrámom Božím. Máme iba priestory pre zhromaždenie, kde sa v určitý čas stretávame, aby sme sa spolu modlili, spievali a hovorili o zákonoch Vnútorného života. Je to spoločenstvo bratov a sestier prijímajúce všetkých ľudí, ktorí hľadajú pravdivého Boha, ktorí chcú skúsiť, čo je Vnútorné náboženstvo, teda sloboda v Duchu Ježiša, Krista. Týždeň po týždni prichádza k prakresťanom vždy viac hľadajúcich Boha a cítia sa u nich ako doma, lebo títo od nich nič nečakajú a ani nežiadajú. Oslovujú ich bratia a sestry v tom vedomí, že sme všetci Božími deťmi, synovia a dcéry Večného Otca. Kto skutočne hľadá a krok za krokom plní Božie prikázania a Ježišovu Reč na hore, ten sa u prakresťanov cíti duchovne doma.