Nebezpečie od východných „majstrov“ 

 

 

 

 

 

       Predslov

           

       Je predpovedané, že ku koncu materialistického veku vystúpi veľa „Kristov“, ktorí ohlasujú pod Jeho menom falošné učenia spásy (Mat. 24:5). Preto platia práve pre našu dobu slová: „Skúšaj pravosť ducha“ a  „Spoznáte ich podľa ich ovocia“. K tejto skúške je potrebné mať jasno a mať silu rozlišovať.

 

       Po dlhšiu dobu ponúkajú „kresťanské“ cirkvi stále častejšie meditácie a špirituálne techniky, ktoré sú východného pôvodu, medzi nimi zvlášť zenovu meditáciu. Tvrdí sa okrem iného, že je tým rozvíjaná Kristova sila v človeku.

       Čo sa ale skutočne deje?

       Prostredníctvom špirituálnych ciest z východných náboženstiev sú veriaci nakoniec vedení k „majstrom“, odvádzaní od Krista. Je to démon, ktorý by chcel zneužitím mena “Kristus“ viesť kresťanov ku svojim „majstrom“, a ktorý ich tam vedie. Zasahuje do vlažného a degenerovaného „kresťanstva“, ktoré sa učením katolicizmu a protestantizmu vzdialilo od svojho pôvodu.

       V tomto, pred nami otvorenom spise, poukazujú prakresťania v Univerzálnom živote na nebezpečenstvá, ktorým sa vystavuje ten, kto sa zameriava na „majstrov“ – a to znamená: na ľudí – miesto na Boha, svojho Stvoriteľa, a na Krista, ktorý je už 2000 rokov jeho Spasiteľom. 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kto je ako Boh?

 

       Každý človek, každá duša, je vo svojom najhlbšom vnútri tvor Boží. Sme deti večného Boha, Otca-Matky. Každý je vo svojom najhlbšom vnútri božský, stvorený svojim Otcom ako Jeho podoba.

       Náš stvoriteľský status je synovstvo. Žiadny z tvorov nie je Bohom. Boh je len ten Jeden, jedine On, večný Duch. Prijatie synovstva Božieho bolo a je úlohou stvorených bytostí. Prianie stať sa sám Bohom je myšlienkou pádu. Viedla k oddeleniu od Boha, k pádu z čistých nebeských svetov a k zhusteniu foriem až na Zem. Zem je miesto najvyššieho zhustenia a zároveň bod obrátenia pádu, báza pre zavedenie späť.

       Tento padnutý diel stvorených bytostí je – povedané obrazne – tým strateným synom, ktorý, ako hovorí podobenstvo, sa navráti späť do otcovského domu. Sme teda na Zemi preto, aby sme sa opäť stali božskými. Tak je každý človek pútnik späť do svojho večného domova.

 

       Kde je ale tá cesta?

       Každá padlá bytosť to kedysi chcela vedieť lepšie než Boh. A tak každá išla svojou vlastnou cestou ku „šťastiu“. Kto ale spozná, že to bola mylná cesta, ten sa obráti a dostane sa na pravú cestu. Tak by sa dalo povedať: Je toľko ciest, ako ľudí, pretože každý musí nájsť spiatočnú cestu zo stanoviska svojej bludnej cesty, naspäť ku svojej pravej bytosti. A napriek tomu existuje len jedna cesta, tak ako všetky rieky tečú do jedného mora – každá rieka však svojim spôsobom. Lebo sila pohybu v každej vodnej kvapke je prúdiaci Duch, Boh. Rovnaký Duch prúdi aj nami, každou bunkou nášho tela a každou čiastočkou našej duše: Duch života.

 

 

 

Kto je Kristus? 

 

       Kristus je prvorodený Syn Boží. On, ako Syn Boží, je duchovná bytosť, personálna manifestácia. Ako manifestácia nie je všadeprítomný.

       Kristus bol inkarnovaný v Ježišovi Nazaretskom, aby učil ľudstvo večným zákonom Božím a vytvoril príklad Svojim správaním. Svojou obeťou na Golgote zveril každej duši a každému človeku prídavnú silu – Spasiteľskú iskru. Tak zastavil ďalšiu degeneráciu všetkých stvorených foriem, ktorých rozpustenie bolo a je cieľom padlých bytostí. Súčasne umožňuje táto prídavná duchovná energia, že sa my – ako aj každá duša – opäť duchovne rozvíjame a nájdeme spiatočnú cestu do svojej večnej vlasti.

       Celá nekonečnosť je vybudovaná na siedmych základných silách. Sú to štyri božské bytostnosti a tri sily synovstva. Spoločne sú prasila, Duch svätý, Boh. Boh je prasila, a Kristus je dielčia sila prasily. Kristus je všadeprítomný Duch v štyroch základných silách stvorenia, týchto štyroch božských bytostnostiach: poriadok, vôľa, múdrosť a vážnosť. Takto potvrdil ako Ježiš: „Otec a Ja jedno sme“ a  „Môj Otec je väčší ako Ja“.

       Naše čisté duchovné telo v najhlbšom vnútri duše je teda zložené zo siedmych základných síl života. Preto Kristus žije vo vnútri každého z nás. Je duch, Je život v nás. Keď ako Ježiš Nazaretský v nasledujúcom zmysle hovoril: „Ja som kmeň viniča a vy ste ratolesti“, tak tento obraz vypovedá: Kristus ako všadeprítomný Duch je strom života, životná sila, život v nás. Preto platí, čo hovoril: „Ja som cesta, pravda a život. Nikto neprichádza k Otcovi inak, iba cezo Mňa“.

       Tých sedem základných síl našej duše, ktoré sú súčasne sedem stupňov zákona, sme do značnej miery potlačili svojimi ľudskými pokleskami, našimi hriechmi. Životom podľa božských zákonov rozvinieme opäť – pomocou sily Spasiteľskej iskry – tieto stupne Vnútorného života.

       Kristus – všadeprítomný Duch v oných štyroch základných silách Božích – je súčasne Vnútorný majster, pohybujúca, premieňajúca a naspäť vedúca sila v každom človeku a v každej duši. On je cesta. Vedie nás smerom k tým trom synovským vlastnostiam – k trpezlivosti, láske a milosrdenstvu – ktorých odkrytím nás potom náš večný Otec privedie zasa naspäť ku Svojmu otcovskému srdcu.

 

 

 

Sklamaní kresťania hľadajú na východe 

 

       Povrchné, konfesijné, zdanlivé kresťanstvo nemohlo a nemôže ukázať ľuďom cestu k Vnútornému majstrovi, Kristovi. Duchovne prázdne a bez sily, také aké je, nemôže ukojiť túžbu po duchovnej strave, nemôže ukázať cestu späť do večnej vlasti.

       Preto sa mnoho hľadajúcich obracia na východ, k východným náboženstvám. Ľudia starých východných náboženstiev často nie sú tak intelektuálni; modlia sa; sú navonok chudobnejší a v srdci teplejší; myslia menej na vojnu. Preto je pochopiteľné, že kresťanstvom unavení kresťania hľadajúci Boha spozornejú, keď prichádza východný učiteľ. V mnohých hľadajúcich je túžba po pravej spiritualite, či aspoň po meditácii – alebo jednoducho prianie po upokojení, aby v sebe rozvíjali tvorivú silu. Z kresťanských úradných cirkví už dávno vymizla spiritualita aj pravá meditácia na ňu pripravujúca. Iní kresťania zas majú prianie aktivizovať v sebe liečivé sily a liečiť. Majstri o tom vedia, aj o tom, že toto prianie spravidla nebýva nezištné.  

 

 

 

Kam zavádzajú

východní „majstri“?

 

       Učitelia východu sa nechávajú volať „majster“, alebo „guru“. „Guru“ znamená „duchovný učiteľ“. Označenie „majster“ aj „guru“ vyjadruje, že taký učiteľ si pre seba robí nárok na to, aby viedol svojich žiakov na ceste k Bohu.

       Otázka však stojí: Kam ale skutočne zavádzajú títo takzvaní východní „majstri“? Po tisícročia sa vo východných oblastiach vyučuje samospasenie. Východní učitelia síce ešte vyučujú dielčim aspektom cesty do vnútra, avšak chýba im poznanie, že od čias Golgoty už samospasenie neexistuje. Od Golgoty je Spasiteľom všetkých duší i ľudí Kristus. Preto je vyučovacia kompetencia učiteľov východu už 2000 rokov vyhasnutá, pokiaľ nevedú smerom ku Kristovi, k jedinému, v najhlbšom vnútri duše všadeprítomnému majstrovi. Ak „majstri“ nevedú ku Kristovi, jedinému majstrovi, Majstrovi všetkých majstrov – kam ale potom vedú? Zavádzajú do hierarchií takých „majstrov“, ktorí Krista ako Spasiteľa a Spoluvládcu stvorení neuznávajú, alebo Ho – podobne ako zástupcovia satanskej hierarchie – odmietajú.

       Ježiš Nazaretský povedal:  „Vy si ale nenechávajte hovoriť majster, lebo jediný je váš Majster, kým vy všetci ste bratia“ (Mat. 23:8-9).

       Tak existuje od Golgoty len  jediný majster, a to je Vnútorný majster: Kristus, všadeprítomný Duch v každom z nás.

       Mnoho východných „majstrov“ najrozdielnejších vývojových stupňov sa díva na Krista ako na majstra medzi majstrami, ako na takzvaného avatara. Avatarovia sú vysoké duchovné bytosti z Božieho absolútna, ktorí inkarnujú, aby vyučovali ľudí cestu pravdy. Kristus však tú cestu nielen vyučoval, ako to robí avatar; On sám  je touto cestou, pretože On v nás je všadeprítomným Duchom, Vnútorným majstrom. Je sila sama, ktorá premieňa, ktorá spôsobuje, že sa nízke vibrácie, to negatívne, ľudské, opäť stransformuje vyššie, v pozitívnu, božskú energiu. Týmto spôsobom bude všetok pád opäť zavedený späť do čistého Bytia.

           

 

 

Čo obnášajú cesty „majstrov“?

 

       Takzvaní „majstri“ dnes získavajú tým, čo si hľadajúci prajú: mier, vnútorné ticho, naplnenie, lásku, liečivé sily, jasnovidectvo, levitáciu, osvietenie; alebo anglicky: pleasure, happyness, enlightment; indicky či sanskrit : satori, samadhi.

       Ako sa teraz podľa názoru „majstrov“ týchto cieľov dosiahne? Predovšetkým východnými meditačnými technikami. “Meditácia“ znamená toľko ako “vstúpiť do vnútra, pohrúžiť sa“. Technikou je meditácia vtedy, ak človek nevyvíja vlastnú námahu, aby v každodennom živote uskutočňoval to, čomu v meditácii prisvedčuje. O technike sa musí hovoriť aj vtedy, ak žiak do seba vmýšľa, alebo vovráva cudzie mantry – v dôvere k sľubom majstra, bez toho aby nahliadol do ich pôvodu a pôsobenia. Mantrou sa nazýva slovo, alebo kombinácia slov, ktoré spravidla pochádzajú zo sanskritu. Existuje východná meditačná technika, pri ktorej má postačiť viackrát denne meditovať jednou mantrou, aby sa dosiahlo uvoľnenie, zbavenie stresu, alebo osvietenie. „Kto pravidelne medituje zistí, že raj nosí stále pri sebe, vo vlastnom srdci“ (Yogananda, Slová majstra, str. 90).

       Vedomé poznanie samého seba, poznanie a odloženie ľudských chýb a slabostí sa podľa toho nezdá byť potrebné. O dennej práci na sebe samom toto slovo „majstra“ nehovorí, taktiež nie o zameraní na Krista. Ak je vo východných cestách reč o Kristovi, tak väčšinou len podľa slova, nie v zmysle existenciálneho rozhodnutia pre Boha v Kristovi, ktorý je našim životom.

 

 

 

Čo sa deje pri východnej meditácii?

 

       Tiež v meditácii platí zákon “vysielania a prijímania“. Opakovaním mantry sa žiak zameriava takzvaným tónovým prúdom na určitý vysielač, z ktorého potom tiež prijíma.

       „Majstri“ pôsobia telepaticky, to znamená prenosom myšlienok. Telepatia je rýchlo pôsobiaca sila, ktorú môže prijímať každý, kto sa dostáva mantrou, meditáciou, alebo zodpovedajúcimi telesnými cvikmi, technikami a praktikami, prostredníctvom intenzívnych prianí, či len silou svojej vôle, do vybračného dosahu tých, ktorí so zodpovedajúcimi silami pracujú. Stačí už prisvojenie duchovného vedenia z kníh, aby bola nadviazaná komunikácia. Labilný človek tým už môže svoje vnútorné antény zamerať na určité vysielacie okruhy.

 

 

 

„Majstri“ pracujú pomocou telepatie

 

       Aby mali u svojich žiakov úspech, postupujú – vyvtelení či inkarnovaní – „majstri“ často nasledovne:

       Silou myšlienok vysielajú po jednom lúči na šieste, alebo na štvrté centrum vedomia, teda na obe silne aktívne oblasti vedomia podporujúce v človeku duchovný obeh. Tento prívod energie, ktorý sa koná z vonku telepatiou, povzbudzuje duchovný obeh. Tým sa dostávajú všetky centrá vedomia – taktiež fyzické telo – na krátky čas do vyššej vibrácie. Pokiaľ toto vžiarovanie trvá, je meditujúcemu eventuálne možné, aby uvidel niekoľko duchovných obrazov, alebo vnímal myšlienky „majstra“. Tieto obrazy však nie sú dané Bohom, ale boli vyvolané „majstrom“, aby svojich žiakov na seba viazal. To patrí k čiernej mágii a znamená ovplyvňovanie slobodnej vôle. Okrem toho sa jedná o protizákonné zasahovanie do duchovného obehu. Labilní ľudia môžu takýmto konaním takzvaného „majstra“ dostať duchovné poruchy, alebo aj telesné ujmy.

       Duchovný obeh je zákon Ducha. Podľa zákona môže byť povzbudený len človekom samým, a to naplňovaním zákonov Božích. Potom nastáva zvýšená aktivita duchovného obehu cez jadro bytosti duše. To je v súlade so zákonom a prispieva pravému duchovnému vývoju, ako aj k ozdraveniu duše i tela. Všetko ostatné je protizákonné a skrýva rozmanité nebezpečia.

       Mnoho ľudí sa ocitne nesvedomitosťou takýchto „učiteľov“, nazývajúcich sa „majstrami“ a svojou vlastnou ľahkovernosťou v osídlach čiernej mágie. U mnohých sa to môže tiež zakladať na prianí nájsť pohodlnú cestu k Bohu: bez námahy sebaprekonávania, ako druh úteku pred problémami života.

       Pohodlná cesta k Bohu ale neexistuje. Neexistuje „automatické“ nanebovstúpenie. Takéto nám nepriniesol ani Syn Boží Svojou obeťou na Golgote. Aj keď kresťanské úradné cirkvi učia o spáse pasívnou vierou – Kristova sila sa v nás aktivuje až vtedy, keď človek urobí zodpovedajúce kroky k poznaniu a očisteniu svojho chybného chovania.

       Cesty „majstrov“ lákajú tiež tým, že človek má už na začiatku cesty vnútorné obrazy, vnútorné zážitky, a že robí špirituálne skúsenosti – často býva aj pripomínané, že je to práve jedno kritérium, ktorým možno spoznať pravého „majstra“. Ak je potom žiak na „majstra“ viazaný, požaduje tento zapožičanú energiu naspäť. Zameraním na „majstra“ sa žiak stáva na ňom závislý a je teraz dodávateľom energie pre svojho „guru“ a pre za ním stojace záujmové skupiny duší a zodpovedajúce energetické polia.

 

 

 

Cesta Krista je cesta očistenia

           

       Duch Krista Božieho nás dnes učí cez Svoje prorocké slovo kresťansko-mystickú cestu do všetkých stupňov a detailov. Tým spĺňa Svoje zasľúbenie: „Ešte by som vám mal mnoho povedať, ale teraz to nemôžete zniesť. Keď však príde ten Duch pravdy, uvedie vás do celej pravdy.“ (Ján 16:12). Táto Vnútorná cesta v Univerzálnom živote je zložená z postupného uskutočňovania Božských prikázaní v každodennom živote – Desatora prikázaní a zákonitostí Kázania na hore, ako aj Absolútneho zákona Božieho, ktorý Duch Krista Božieho teraz znovu prejavil. Táto cesta sa skladá zo sebapoznania, ľútosti, odpustenia a prosby za odpustenie, a z toho – veľmi závažného – už poznané chyby viac nerobiť a namiesto toho konať zákonne. Je pripravovaná prakresťanským meditačným kurzom. Už prakresťanská meditácia predpokladá rozhodnutie pre Krista.

       V prakresťanskej meditácii prisvedčujeme aspektom nášho vnútorného bytia a súčasne sa vážne snažíme, aby sme ich uskutočňovali. Ak do svojho vnútra prevrávame napríklad vetu: “Som pokojný“, zasiahne v nás táto pozitívna energia také aspekty, ktoré sú ešte nepokojné. Tým ich môžeme spoznať a očistiť, takže sa postupne staneme mierni, tak ako to zodpovedá Božským zákonom. Na Vnútornej ceste v Univerzálnom živote sa ten, ktorý smeruje k Bohu od samého začiatku nezameriava na ľudí, ale jedine na Krista, ktorý v ňom prebýva. Tým nenastane viazanie, lebo Kristus je sloboda. Postupným uskutočňovaním a plnením večných zákonov dosiahneme v sebe oporu v Božom, teda oporu v Kristovi, onej čistej, nezištnej sile. To je pravé bezpečie a istota, ktorá znamená slobodu.

       Jeden muž, ktorý praktizoval sedem rokov  z e n ,  nám povedal nasledujúcu skúsenosť: „Mne bolo iba vždy povedané: odpútaj sa od svojich myšlienok. Upokoj sa, utíš sa. Ale o tom, že mám niečo očistiť, že mám pociťovať ľútosť, že mám odpustiť a za odpustenie prosiť a poznanú chybu už viac neopakovať, o tom nikto nič nepovedal za celých sedem rokov.“

       Západný učiteľ  z e n u  povedal o tomto východnom učení: „Zakúsiť svoju bytosť a zakúsiť jestvovanie je jedno a to samé.“ Tým nie je zen žiadnym zvestovaním nadprirodzeného prejavenia, čo nás, ktorí žijeme v Ja a jeho svete, privádza k viere v nadsvetského spasiteľa. Zen je výrazom nadprirodzenej skúsenosti, v ktorej sa nám otvára nadsvetské, v ktorom sme spasení, a v ktorom sme v istom zmysle nespasení nikdy neboli. Toto nadsvetské sa v budhizme nazýva Buddhovou prirodzenosťou. (Graf Dürckheim, Zen und wir, str. 55)

       A ďalej: „Ten pravý spôsob byť tu, tá v pravdivom zmysle personálna prezencia, sa uskutočňuje tam, kde sa človek osvedčuje ako prostredník medzi nadčasovým Bytím a priestorovočasovou existenciou. Z Byť tu, byť vo svete, na tom záleží, a tomu učí zen. Základným cvičením je zazen, sedenie v nepohnutom kľude, zbystrene, zvnútra byť tu. Zmysel cvičenia? Transparencia pre transcendenciu.“ (Graf Dürckheim, Zen und wir, str. 109) 

       O každodennom uskutočňovaní Desatora prikázaní a Kázania na hore, teda o konaní, žiadna reč nie je. Pri hľadaní spirituality, ktorá vyviera z túžby človeka po jeho pôvode, sa zdá “transcendencia“ byť tým správnym. Musíme sa však spýtať: Kam transcendujeme? Otvárame sa pre Kristovu silu, silu nezištnej lásky, alebo pre sily, ktoré hľadajú to svoje, ktoré zväzujú a požadujú svoju odmenu?

 

 

 

Ťažkosti na Vnútornej ceste

kvôli východným praktikám 

 

       Na Vnútornej ceste s Kristom sa môžu žiaci často dostať do ťažkostí, ak predtým už dlhší čas vykonávali iné duchovné techniky, či cvičenia. Či už to je joga so svojimi rozličnými druhmi, alebo najrôznejšie smery východnej meditácie, napríklad zenova meditácia, alebo ide o ázijské druhy bojového športu s meditatívnym, alebo duchovným pozadím – všetky tieto cvičenia môžu spôsobovať problémy. Dôvodom toho je, že žiak nadviazal používaním duchovných techník komunikáciu s vysielacím potenciálom zodpovedajúceho energetického poľa. Takéto energetické polia, napríklad polia rôznych druhov jogy, zenovej meditácie, atď., potom ďalej vysielajú do citového a myšlienkového sveta človeka. To môže dôjsť tak ďaleko, až je citový svet blokovaný. Potom žiak môže už len ťažko pochopiť, čo sa deje v jeho vlastných myšlienkach, pocitoch, či citoch.

       Vnútorná cesta s Kristom v Univerzálnom živote je cesta očistenia ľudského chybného chovania. Predpokladom očistenia je ale sebapoznanie. Sebapoznanie je však možné len vtedy, ak pochopíme svoje myšlienky a pocity, ktoré nás v tom okamihu vzrušujú. Iba vtedy ich môžeme s Kristom očistiť.

 

 

 

Veľké nebezpečenstvo:

Blokáda citovej a pocitovej roviny

 

       Na čom to ale záleží, keď žiak svoje myšlienky a pocity pre východné techniky už nemôže pochopiť ?

       Hlavnou príčinou je, že východné cesty síce o Bohu hovoria, aj o rozšírení vedomia, avšak očistenie duše životom podľa Božích prikázaní v podstate nepožadujú.

       Takzvaní „majstri“ môžu síce viesť kus cesty smerom do vnútra, ale deje sa to tak, že sa žiaka pokúšajú technikami a praktikami vnútorne upokojiť, aby utlmili jeho ťažkosti a problémy, ono napätie, ktoré prináša život. Súčasne sa často snažia o to, aby mal žiak vnútorné zážitky, alebo aby smeroval k špirituálnym skúsenostiam. To má upevňovať dôveru žiaka v jeho „majstra“ a v cestu, ktorú vyučuje.

       Množstvom duchovných vedomostí, meditáciou bez uskutočňovania božských prikázaní a nekonečným opakovaním mantry vznikne – pretože všetko je energia – v žiakovi vrstva, ktorá sa útlmovo usadí na jeho citovú a pocitovú rovinu. Aj z tejto vrstvy je síce možné vyvolať duchovné odpovede na životné otázky, avšak vlastné zaťaženia, ktoré spočívajú pod touto vrstvou, teraz nemôžu byť očistené. Prečo nie? Pretože ľudské chyby a slabosti, spočívajúce hlbšie, sa ukazujú v našom svete citov a pocitov. Ak je ale tento zakrytý programami z mantier, či obrazovými predstavami, nemôžeme už to neočistené rozoznať. Ďalším následkom tejto vrstvy je, že sa taký človek pokladá za pozitívneho a duchovne pokročilého. Je presvedčený o tom, že sa nachádza na ceste k osvieteniu a k Bohu. Neraz má dokonca aj špirituálne zážitky, ktoré môže hodnotiť ako ďalšie potvrdenie správnosti začatej cesty. Voči kritike je potom buď do veľkej miery imúnny, alebo si myslí, že sa s ním jedná nespravodlivo a reaguje otvorene, alebo skryto agresívne.

       Ako má ale teraz taký človek ešte rozoznať myšlienky a predovšetkým pocity vo svojom podvedomí? Jeho duša teda zostáva zaťažená a zatienená, no on to už neregistruje. Jeho svedomie už nezabúši, aby ho upozornilo na chyby a slabosti. Žije v klamnom upokojení, ktoré môže ľahko prejsť do latergie a depresie, pretože nie je rozvíjaná žiadna božská sila. Chýba uskutočňovanie zákonov Božích v dennom živote.

 

 

 

„Majster“ tak ľahko neprepustí

 

       Skúsenosť ukazuje: Ak sa už raz niekto upútal na nejakého „majstra“, potom sa tento vynasnaží, aby žiaka už neprepustil. To znamená: Aj keby chcel neskoršie  túto cestu opustiť, aj vtedy, keď sa svojho „majstra“ zriekne a roky už v predchádzajúcom smere nepraktizuje – puto, ktoré bolo vytvorené, v mnohých prípadoch stále existuje a ovplyvňovanie zo strany „majstra“ sa dá len ťažko prerušiť.

       „Majster“ nie je schopný viesť žiaka k Bohu. Chce žiaka priťahovať k seba, na svoj stupeň vedomia, a tým vedome či nevedome – pripútavať k svojmu spoločenstvu a súčasne k hierarchii stojacej za ním. Prečo? Do štítu si „majstri“ síce píšu, že žiakov chcú viesť k Bohu, no existujú aj „majstri“, ktorý otvorene hovoria a píšu, že „majster“ je pre žiaka dôležitejší ako Boh. To znamená, že žiak musí najprv k „majstrovi“, aby potom mohol cez „majstra“ nájsť cestu k Bohu.

       Tak Yogananda napríklad hovorí: „Z tohoto je zrejmé, že sú  Ježišove slová (myslí sa Mat. 21- 23:32) uistením všetkých hriešnikov a porušovateľov božských zákonov a chcú im povedať, že človek môže omnoho rýchlejšie dospieť do ríše Božej, ak nasleduje Bohom inšpirovaného guru a odhodí všetok klam – než ako keď tvrdohlavo trvá na svojich vlastných úzkoprsých morálnych predstavách, je hrdý na svoje obmedzené poznanie a myslí si, že je možné vojsť do kozmického vedomia bez akejkoľvek pomoci.“ (Paramahansa Yogananda, Selbst-Verwirklichung, 1986, str.30)

       Argumentácia je jednoduchá: Človek sa previnil; stratil komunikáciu s Bohom, potrebuje teda prostredníka, „majstra“, ktorý – ako sa hovorí – už spojenie s Bohom má; a až potom ho „majster“ môže viesť k Bohu, keď sa „majstrovi“ oddá, a tým je s „majstrom“ spojený.

       Taká cesta však žiaka často viaže do konca jeho života a ešte ďalej, pretože pozemskou smrťou duša opúšťa len pozemské telo. Ona sama žije bez zmeny na onom svete ďalej.  Pripútanie hierarchiou „majstra“ tak naďalej trvá.

 

 

 

Sprostredkované a bezprostredné

vedenie človeka Bohom

 

       Ak je duša človeka z väčšej časti čistá, pôsobí vo vnútri duše Božie vedenie. Ak však Duch Boží ešte nemôže pôsobiť cez  -do značnej miery očistenú- dušu človeka, je Jeho vedenie sprostredkované. To znamená, žiak má k dispozícii ako merítko pre svoj život zákonitosti Desatora prikázaní a zákonitosti Kázania na hore, ktoré sú výťahom z večného zákona Božieho. Boh môže osloviť človeka aj prostredníctvom iných ľudí tak, že sa človek môže slobodne rozhodnúť. Tiež strážny duch môže prostredníctvom svedomia viesť človeka, pokiaľ nie je blokovaná citová rovina. Strážny duch môže na človeka pôsobiť tým, že v ňom prebúdza otázku: Je to, čo robím, zákonné, je to z vôle Božej? Avšak ani Duch Boží, ani strážny duch nebudú dodávať do duše, či do človeka impulzy, ktoré znejú: Rob to, alebo prestaň s tým. Pretože slobodná vôľa musí zostať zachovaná.

       Technika vedenia „majstra“ vypadá oproti tomu inak: Odovzdáva nevedomému žiakovi telepaticky určité impulzy do jeho mozgu, do jeho denného vedomia. Týmto spôsobom je žiak na „majstra“ viazaný a už sa od neho neodpúta. Je pevne presvedčený, že našiel toho pravého „majstra“, ktorý by ho naozaj mohol doviesť k Bohu. Putom vytvoreným od „majstra“ môže byť žiak ovplyvňovaný a riadený a môže mu byť odoberaná energia. Oboje sa stáva.

 

 

 

Kde zostáva sloboda?

 

       Ak sa veškerou silou pokúsia bývalí žiaci z takého zväzku uniknúť, majú často najväčšie ťažkosti. Ak sa odvrátia od „majstra“, upadnú nezriedka do stavu úplného nedostatku energie, alebo dokonca do letargie, takže sú sotva schopní zvládať svoj život. Môže im to práve len postačiť k vykonávaniu toho najnutnejšieho v ich živote – viac už ale možné nie je. To súvisí s tým, že žiak v sebe nerozvíjal božský zdroj energie. Neriadil sa svojim vlastným životným programom, ale namiesto toho nadviazal komunikáciu k určitému energetickému poľu. Ak chce tento cudzí program odstrániť, zastaviť tento prúd energie, tak je to rovnaké, ako keby chcel odrezať konár, na ktorom sedí.

 

       Kde zostáva teraz sloboda? Žiak svoju slobodu odovzdal. Slobodu, ktorú mu daroval Boh, jeho Otec, odstúpil „majstrovi“, a tento „majster“ mu ju už nevráti; pretože potrebuje svojho žiaka predovšetkým ako darcu energie, ako dodávateľa energie. Čím viac ľudí na seba „majster“ viaže, tým viac energie môže odoberať zo skupiny týchto ľudí, ktorí sú na neho zameraní. Tieto energie môžu „majstri“ potom používať pre svoje účely, prevrstvovať, a tým sledovať ďalšie ciele.

       Došlo k tomu, že všetky východné učenia aj „majstri“ vyučujú  opätovné rozpustenie tvorov Božích i celého stvorenia. Hovoria, že by sa duše i všetky stvorené formy mali opäť rozpustiť v plynúcom, nemanifestovanom duchu, v Bytí, ako to bolo pred počiatkom stvorenia. To je súčasne velebené ako cieľ života, a ako stav najvyššieho šťastia. Rozpustenie božského stvorenia a utvorenie nového démonického stvorenia je myšlienka pádu a naďalej snaha démonov. Zodpovedajúcim spôsobom to „majstri“ vyučujú, a tiež obhajujú ešte dnes.

 

 

 

Na Vnútornej ceste :

Rozhodnutie pre Krista

 

       Každý, kto chce nastúpiť Vnútornú cestu v Univerzálnom živote, prejavenú Duchom Krista Božieho, je postavený pred úlohu, aby sa jasne rozhodol pre Krista.

       Ak sa človek pripúta na nejakého majstra, a potom prichádza na Vnútornú cestu, tak pre neho existuje iba jedna možnosť: uskutočňovať od samého začiatku konzekventne a disciplinovane, deň za dňom, zákony Božie, predovšetkým Desatoro prikázaní a zákonitosti Kázania na hore. Učeniam a návodom svojho dovtedajšieho „majstra“ nesmie dať nijaký priestor, inak na neho môže a bude ďalej pôsobiť. Ak je žiak na Vnútornej ceste pohodlný alebo nedbanlivý, môže si byť istý, že svojho cieľa na ceste k Bohu nedosiahne. Pretože potom sa od puta na „majstra“ a od jeho manipulácie neoslobodí. Tí, ktorých sa to netýka, by si mohli myslieť, že by bolo jednoduché rozísť sa s „majstrom“; mohlo by sa tiež zdať, že by to prešlo. Často ale ešte po 10. až 15. rokoch zreteľne vychádza najavo ovplyvňovanie.

       Ľudia, ktorí opustili východnú cestu a dostali sa na prakresťanskú cestu, sa vyjadrili v tomto zmysle: Nemali sme ani potuchy, s čím sme si vtedy začali; pretože sme nevedeli, ako fungujú zákonitosti  “vysielania a prijímania“.

           

           

 

Východné praktiky v cirkvách

 

       Práve aj v rozpadajúcom sa vonkajšom kresťanstve úradných cirkví sa dnes často vyučuje východným praktikám – pod rúškom  „Kristus“. V skutočnosti sa jedná napríklad o zen-budhistickú meditáciu, o hinduistické techniky jógy, alebo iné východné cesty. V blízkosti Würzburgu je napríklad kláštor, v ktorom sa roky vykonávajú katolícke exercície (duchovné cvičenia s niekoľkodenným odlúčením od bežných povinností, praktizované pod vedením duchovného exercitátora), zrejme s cieľom oživiť návštevnosť veriacich. Bolo tam teda zriadené veľké zenové meditačné stredisko. Je vedené dvoma jezuitskými mníchmi, ktorí sa nechali dlhšiu dobu školiť na východe. To celé je teraz ponúkané pod etiketou „kresťanský“.

       Na evanjelickom cirkevnom dni vo Frankfurte nad Mohanom, ktorý sa konal pred niekoľkými rokmi, bolo možné poznať i okúsiť mnoho východných učení, východných praktík i techník – všetko pod označením „kresťanský“.

       V mnohých ľudových školách umenia a v rôznych spolkoch sú dnes na programe kurzy jógy. Niektorí učitelia jógy už často ani nepovedia, že sa jedná o jógu. Ponúkajú napríklad „len“ telesné cvičenia, uvoľnenia a harmonizáciu. To celé sa potom často olemuje „kresťansky“ tak, že sa prehlási asi v tomto zmysle: „Existuje len jedna sila. Máme všetci len jedného Otca, a je jedno, či ideme k Bohu touto, či onou cestou. Tiež Kristus bol dobrý človek, tiež On bol majstrom.“ Týmto zmiešaním východného s kresťanským sú zavádzaní na scestie tí, ktorí hľadajú Boha. Nepovie sa im, čo sa vo vnútri skutočne deje – možno aj preto, že sa to často ani nevie.

       Väčšina ľudí nemá jasno v tom, čo to znamená viazať sa na pozemského „majstra“, alebo na inštitúciu, či skupinu, a tým sa vzdať vlastnej slobody. Mnohokrát človek podlieha klamu, že to jedno nevylučuje to druhé, že je možné oboje zlúčiť. Že je to omyl sa často spozná až keď je príliš neskoro.

           

 

 

Pripútanosť počas viacerých inkarnácií.

 

       Pripútanie na „majstra“ môže trvať niekoľko inkarnácií. V jednotlivých prípadoch sa dá ťažko povedať, ako dlho môže trvať. Majster totiž nedostáva za svoje učenie a za svoje činy energie od Boha. Prevrstvuje iba energie, ktoré dostáva od ľudí. Povie: „Dal som ti energiu; teraz mi poskytni protislužbu.“ A potom je možné, že duša jeho žiaka pôjde opäť k inkarnácii, aby poskytla protislužbu „majstrovi“,  žijúcemu v očistných rovinách onoho sveta. Inkarnuje teda z príkazu bytostí protihráča.

           

 

 

„Majster“ sa často pokladá za boha

 

       Niektorí „majstri“ o sebe hovoria: Guru je Boh, a Boh je guru  – v takomto prípade zo seba „majster“ sám urobí boha. Kristus však o sebe povedal v nasledujúcom zmysle: „Otec a Ja jedno sme“  a  „Otec je väčší ako Ja.“ Ak sa modlíme k Otcovi, potom komunikujeme tiež s Kristom, pretože Otec a Kristus jedno sú.

       „Majster“ ale hovorí: „Majster je Boh, a Boh je majster.“ Podobne tiež povedal pápež Bonifác VIII: „Čo som iného než Boh sám?“

       Mnohí veria, že sa nájdu „majstri“, ktorí utajene učia a sú s Bohom jedno. Tomu veril aj jeden z našich priateľov, ktorý čítal cestopisné správy o príslušných stretnutiach s „majstrami“. On sám cestoval dva roky po území Himalájí, aby sa stretol s takýmito  povesťami opradenými „majstrami“ a ich prostredníctvom dosiahol toho najvyššieho poznania. Po dlhom hľadaní priznal: „Ani v Európe, ani v Himalájach, ani v Indii som nenašiel živého „majstra“, ktorý je s Bohom jedno. Vždy som tam cestoval, keď som sa niečo také dozvedel – a on to nebol.“  Toľko jeho skúsenosť.  

 

 

 

Úloha majstrov sa skončila

 

       Od tej doby, keď pred 2000 rokmi Kristus Svojím spasiteľským činom do každej duše vložil Svoju duchovnú silu, dielčiu silu prasily, ako oporu a silu vedúcu späť (Spasiteľská iskra), je úloha pravých majstrov ukončená. Na Zemi teda existovali, v dobe pred Ježišom Nazaretským, praví majstri. Boli to inkarnovaní nebeskí poslovia svetla, ktorí tu pôsobili.

       Od doby Kristovho spasiteľského činu je však dielčia sila prasily, Kristus, tým jediným majstrom. Všetky, po spasiteľskom čine Kristovom, naďalej pôsobiace hierarchie takzvaných „majstrov“, vyúsťujú do hierarchií síl protikladu Božieho, do hierarchií satanstva. Sú to bytosti pádu, neochotné sa vrátiť, a ďalej sa snažiace o rozpustenie stvorenia. Neuznávajú Krista ako svojho Spasiteľa, ani ako Spoluregenta stvorenia. Napriek tomu, že je Vnútorný majster, Kristus, už 2000 rokov jediným Majstrom ľudstva, vyučujú protikladné sily  (prostredníctvom hierarchií) duše a ľudí, ktorí sa v spomienke na starých pravých majstrov z dôb pred Ježišom Nazaretským nazývajú ešte aj dnes „majstrom“. Preto sú dnes takzvaní „majstri“, ktorí žijú a pôsobia v rozličných hierarchiách.  

       Tí praví majstri, z doby pred Ježišom Nazaretským, ktorí potom vyučovali na onom svete ešte ďalej, uznali vo vlastnom vnímaní, na základe svojho plne rozvinutého vedomia, význam spasiteľského diania na Golgote. Od tejto doby slúžia Kristovi v Jeho spasiteľskej úlohe; vedú smerom ku Kristovi, Vnútornému majstrovi v každej duši a v každom človeku. Vyučujú a pôsobia teda ako praví duchovní učitelia. 

       Pretože východné náboženstvá sú bez  Krista, napríklad hinduizmus a budhizmus, teda od Golgoty sú prekonané, strácali v minulých dvoch tisícoch rokov stále na sile. Žijú a učia už len zo spomienok a z knižných vedomostí o absolútne večného Bytia. Zastávajú myšlienku, že to, čo bolo pred spasiteľským činom Kristovým, je realitou ešte aj dnes, totiž možnosť viesť ľudí do absolútna večného Bytia prostredníctvom pozemských majstrov. Na miesto predošlých, pravých majstrov, ktorí toho boli schopní, teraz vstúpili takzvaní „majstri“, ktorí svojich žiakov môžu nanajvýš doviesť do očistných rovín oného sveta, alebo do prípravných rovín pre absolútno, nikdy však nie do absolútna. Pretože neuznávajú opornú dielčiu silu prasily Boha v Kristovi, vedúcu naspäť. Neprijímajú teda Krista ako cestu, pravdu a život.

 

 

 

Uzavrieť brány vpádu

 

       Ak išiel pútnik na ceste do vnútra niektorou východnou cestou a ak teraz prichádza na prakresťanskú Vnútornú cestu, môže samozrejme navštevovať meditačný kurz, ktorý cestu do vnútra pripravuje. Mal by však už existovať určitý časový odstup od cvičenia doterajšej cesty. Prakresťanská meditácia by chcela žiakovi pomôcť pri zameraní sa na Boha a Krista v najhlbšom vnútri duše. Ak žiak potom vstúpi na Vnútornú cestu, musí ju kráčať dôsledne, zameraný jedine na Krista vo svojom vnútri. Inak sa od energetického poľa svojho doterajšieho „majstra“ a jeho mužov v pozadí, nebude môcť odpojiť, pretože toto energetické pole sa ho pokúša práve vtedy masívne ovplyvňovať, aby od neho naďalej dostávalo energiu.

       Nestačí sa s „majstrom“ osobne rozlúčiť. Je dodatočne nutné zaraziť staré komunikácie k nemu a k tradícii, ktorá za ním stojí. To ale znamená, neposielať tam už žiadne myšlienky, aby sme tak uzavreli brány dosahu, ktorými sa môže diať ovplyvňovanie. Môžu to byť tiež „pekné“ spomienky, túžby, priania, obrazy a knihy. Človek smerujúci ku Kristovi im teraz už nesmie venovať ani jedinú myšlienku. Pretože každá myšlienka je magnet, pomocou ktorého môže dôjsť k obnoveniu telepatických kontaktov s „majstrami“ onoho sveta, alebo tiež s „majstrami“ pozemskými.

       Knihy, predmety a spomienky z tejto doby, by mali byť vtedy odstránené, ak žiakovi pripomínajú jeho vtedajší myšlienkový svet, alebo vtedajší zážitok. Pretože každou jednotlivou myšlienkou týmto smerom, sa znova nadväzuje, aj keď často nevedomky, stará komunikácia, podľa princípu `vysielania a prijímania´.

       Kto ale vie, že je sám chrámom Ducha svätého, že Duch Krista Božieho prebýva v jeho najhlbšom vnútri, ten tiež vie, že musí ísť každodenne v modlitbe k Tomu, ktorý v ňom prebýva. Kto to robí, kto intenzívne prosí o vnútorné vedenie a denne viac a viac plní zákony Božie, tomu už nemôžu knihy ani nič iné ublížiť. Akonáhle však niekto znova váha, alebo sa stáva nedbanlivým, potom je možné, že bývalý „majstrov“ žiak je znova uchvátený svojim  predošlým myšlienkovým svetom, a že ten ho opäť ovplyvňuje.

 

 

 

Aj na žiakoch sa poznajú plody

 

       Žiak môže kvalitu učenia takzvaného „majstra“ vyskúšať aj na plodoch. Stačí len, aby sa pozrel na žiakov dotyčného „duchovného učiteľa“, ktorí idú už dlho jeho cestou. Často chýba týmto ľuďom energia a sú letargickí. Je to tým, že sa za každým takýmto „duchovným učiteľom“ nachádza silné energetické pole, ktoré predstavuje duše na onom svete, ktoré majú záujem odoberať žiakom pozemského „majstra“ sily. Kto po určitú dobu vykonáva praktiky takýchto „majstrov“, je z tohoto dôvodu často pasívny a ledva schopný práce. Ak sa ocitnú niektorí žiaci týchto takzvaných „majstrov“ v nemocniciach, alebo ústavoch pre duševnú liečbu, tak to tiež o niečom svedčí.

       Pravý duchovný učiteľ je ten, ktorý rozvinul aspekty z ríše božskej múdrosti, kto je teda na ceste, aby sa stal pravým mudrcom. On môže vyložiť a vysvetliť ako božské zákony, tak aj zákonitosti Vnútornej cesty, pokiaľ ním sú vo vlastnom vnútri odkryté a rozvinuté.

 

 

 

Žiadny „majster“ nám nemôže

odňať karmu

 

       Veľmi lákavý je sľub takzvaných „majstrov“, keď hovoria v tomto zmysle: „Urobím pre teba všetko; odoberiem ti tvoju karmu a premením ju.“ Tým sa vzbudí u žiakov dojem, že „majster“ by mohol odňať žiakovi zaťaženie duše, teda jeho karmu, bez toho, aby žiak musel vyvíjať vlastnú námahu. Preto často putujú na východ ľudia, ktorí sú zameraní na rýchle „osvietenie“. Nechcú sami vyvíjať silu žiť podľa zákonov Božích, aby tým opäť uviedli svoju dušu do pôvodného vibračného rozsahu, ktorý umožňuje žiť vo večnom Bytí. Dôverujú pritom literatúre, ktorá je dnes na východe i na západe veľmi rozšírená, a často tiež tzv. cestopisom. Veria sľubom svojho „duchovného učiteľa“, pretože ho pokladajú  – pre   nedostatok vlastných možností vyskúšať ho – za duchovne dokonalého. O tom, že žiak musí sám vyvíjať námahu, aby sa plnením božských prikázaní v dennom živote priblížil Bohu vo svojom vnútri, hovoria títo „duchovní učitelia“ často iba na okraj, alebo vôbec nie. Poukazujú miesto toho na svedomité vykonávanie cvičení a techník. Tak napríklad v glosári jednej knihy od Yoganandu stojí napísané: „Joga: doslovne: `zjednotenie´ človeka s jeho stvoriteľom pomocou nacvičovania vedeckých techník, ktoré vedú k sebauskutočneniu...; jogín: jeden, ktorý vykonáva jogu... pre jogína je príznačné, že denne svedomito cvičí vedecké techniky, ktoré ho vedú k poznaniu boha.“ (Yogananda, Worte des Meisters, str.122)   

       Nevedomý žiak verí takýmto výpovediam až príliš rád. Často aj sami takýto „duchovní učitelia“ veria v dokonalosť svojho vlastného učenia, pretože energetické pole z onoho sveta, ktoré za nimi pôsobí a poučuje ich, nedisponuje vyšším duchovným poznaním.

       Žiadny „majster“ však nemôže žiadnemu žiakovi odňať karmu. Taktiež nemôže žiadny „majster“ odpustiť žiakovi hriechy. Hriechy odpúšťa iba Boh skrz Krista, Svojho Syna, nášho Spasiteľa. Preto bolo povedané: „Nikto neprichádza k Otcovi inak, iba cez Mňa.“ Jedine Kristova sila v nás je schopná premieňať duševné zaťaženie na pozitívnu silu. Toto premenenie je možné len vtedy, ak žiak predtým svoje chyby spoznal, oľutoval ich, prosil o odpustenie a odpustenia sa mu dostalo, napravil čo len bolo možné, a predovšetkým: ak spoznané chyby už nerobí a namiesto toho praktizuje zákonné správanie. Až vtedy, keď je toto splnené, premení Kristus to negatívne, čo mu žiak odovzdal, na pozitívnu silu.

 

 

 

Nevedomosť neochráni pred putom

 

       V jednej pracovnej skupine autogénneho kurzu povedal vedúci, že by mohol mať prístup k dušiam tých, ktorí sa zúčastňujú tohoto kurzu. Takáto výpoveď znamená, že sa žiaci otvorili pre ovplyvňovanie týmto učiteľom, takže mohol vkladať inštrukcie. V takomto prípade sa jedná o rovnakú problematiku ako u východných „majstrov“. Záleží prirodzene na tom, kto autogénny tréning vedie, a ako intenzívne sa ho žiak zúčastňuje. Ale ani tu nesmieme podceniť nebezpečenstvo, rovnako tak nebezpečenstvo byť ovplyvňovaný dušami z onoho sveta, stojacimi za takou skupinou, alebo za jej vedúcou postavou.

       Iný príklad: Jedna žena iba čítala niektoré príslušné knihy, a potom len raz intenzívne vyvolala duše. Následkom bolo, že sa týchto duší už nezbavila. Jedno jediné “vysielanie“ teda postačilo, aby sa nadviazala komunikácia s dušami.

       Príležitostne sa stáva, že je joga ponúkaná jednoducho ako „gymnastika“. Istá žena sa naučila jogové cvičenia takýmto spôsobom v jednom zdravotnom spolku. Nikdy sa nezaoberala duchovným učením jogy, ale dívala sa na tieto cviky vždy iba ako na gymnastiku. Po učebných hodinách v jej spolku potom nasledovalo niekoľko kurzov. Pri jednom z týchto víkendových stretnutí daný učiteľ „len tak“ otvoril duchovné centrum  v jemnohmotnom tele. Následok je taký, že ešte dnes, po mnohých rokoch, vidí žena okolo seba obrazy, bytosti a „rozškľabené tváre“.

 

       Vieme: Všetko, čo myslíme, cítime, hovoríme, aj konáme, je komunikácia. Každý už asi získal tú skúsenosť, že jeho držanie tela má vplyv na jeho myšlienky a na to, ako sa cíti. Každý pohyb – a teda aj každý jogový cvik – je súčasne “vysielanie“. Každý opakovaný, alebo rytmický pohyb aktivuje určité city, pocity, myšlienky, alebo i činy. Tým začíname súčasne “vysielať“ a podľa tej vybračnej frekvencie aj prijímame – buď z tohoto sveta, alebo z oblastí onoho sveta. A tak žiak tiež prostredníctvom jogového cviku nadväzuje súčasne spojenie s určitými poľami energie.

 

 

 

Kde zostáva blížny?

 

       Ježiša Nazaretského sa jeden zákonník spýtal: „Majster, ktoré je najväčšie prikázanie v Zákone?“ Ježiš mu odpovedal: „Miluj Hospodina, Boha svojho, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou. To je najväčšie a prvé prikázanie; druhé, jemu podobné, je toto: Miluj svojho blížneho ako sám seba. Od týchto dvoch prikázaní závisí celý Zákon a Proroci.“ (Mat. 22:36-40)

       Že tieto prikázania nie sú tými najľahšími, to spoznáme na Vnútornej ceste. Láska k Bohu a láska k nášmu blížnemu sú hlavnou úlohou k precvičovaniu. V tom spočívajú naše denné skúšky a ukážky osvedčení.

       Ak však robíme len tisíce úklonov, alebo ak myslíme, či hovoríme tisíce mantier za deň ako duchovné cvičenia – kde pri tom zostáva náš brat, náš blížny, ktorý je bezprostredne po našom boku? Takáto cesta duchovných techník sa vzťahuje jedine na osobu toho, ktorý ich nacvičuje, na silové pole ľudského ja. Kde tu ale je náš blížny?

       Boh je jednota všetkého bytia, a k jednote, tomu veľkému celku, patrí aj náš blížny. Ak nechá duchovný snaživec svojho blížneho bez povšimnutia, nemôže to nikdy byť cesta jednoty všetkých ľudí a bytostí, ktorú vyučuje Duch Boží v Kristovi; môže to síce byť cesta nejakého „majstra“ a tých za ním a cez neho pôsobiacich hierarchií v ríšach duší, nikdy však cesta k Bohu – aj keď je to „majstrom“ tvrdené; pretože Boh je jednota a spojenie so všetkým bytím.

 

 

 

Subtílny egoizmus namiesto nezištnej lásky

 

       Jedna žena, ktorá išla mnoho rokov východnou cestou sebauskutočnenia, rozprávala, prečo túto cestu opustila:

       „Jedného dňa som sa spýtala majstra: ,Majster, čo hovoríš o láska k blížnemu? Nemali by sme sa vzájomne milovať?´ A toto bola jeho odpoveď: ,Nechajme to radšej tak. Stačí, keď sa pozrieme na uplynulých 2000 rokov, aby sme videli, kam viedlo Kristovo prikázanie o láske k blížnemu. Radšej od toho upusťme. Milujme boha v nás, tým uskutočníme najvyššie poznanie aké som vás učil. Milovať blížneho nič neprináša, máme milovať boha: Každý z nás miluje svojho boha v sebe samom, a to je všetko.´

       Pýtala som sa: Milovať v sebe boha bez cesty, ktorá vedie cez môjho blížneho – je vari niečo také možné? Naraz som pochopila, že je to najväčší egoizmus, ktorý môže existovať: chcieť si technikami vynútiť skúsenosť lásky, mieru a jednoty s bohom, ktorý je vo mne, aby som ho mala pre seba, aby sa mne vodilo dobre, aby som žila  ja v pokoji. A ostatní? ,Nechaj ich byť´ -povedal majster- ,aj oni majú v sebe svojho boha´.“

       Toto rozprávanie zo skúsenosti pôsobivo dokladá, prečo sa u východných „majstrov“ tak málo hovorí o zákone veškerenstva, o zákone nezištnej lásky. „Majstri“ síce o láske hovoria, o tom, že boh je láska, že máme svojho blížneho milovať. Že ale cesta k Bohu vedie jedine cez nášho blížneho, pretože náš blížny v našom najhlbšom vnútri, v našej čistej bytosti, je časťou z nás – o tom sa nehovorí.

       Ak chceme znovu dosiahnuť jednotu s Bohom, ktorý je láska, potom sa v nás opäť musí prebudiť čistá bytosť nášho blížneho a musí vedome patriť k nášmu životu. To je jednota v Bohu, to je rodina Božia. Ak teda chcem opäť vojsť do Boha, do onej všeobsiahlej nezištnej lásky, musím sa najskôr touto láskou znovu stať, najvyššou vibráciou vo vesmíre, vedomým dieťaťom Božím.

       Cesta k Bohu vedie teda jedine cez nezištný čin lásky pre našich blížnych. To je cesta, ktorú nás Ježiš Nazaretský v Jeho kázaní na hore vyučoval, a ktorú dnes ako Kristus v Bohu opäť učí a prehlbuje.

 

 

 

Aj „majstri“ musia uznať Krista

 

       Aj jednotliví „majstri“ – nezáleží na tom, čím sa ich tradície nazývajú – budú musieť opäť uznať status synovstva Božieho, aby znovu mohli byť vedome synovia a dcéry Božie. Každý „majster“ bude musieť uznať rád stvorenia s Kristom, dielčou silou prasily, Spoluregentom nekonečna. Len vtedy bude môcť prestúpiť svetelnou stenou nebies, naspäť do večného Bytia. Nech má „majster“ akékoľvek množstvo duchovných vedomostí, alebo aj uskutočnil niekoľko božských zákonitostí, či rozvinul určitú pokoru: no od Spasiteľského činu na Golgote neprichádza nikto k Bohu, Večnému, inak, jedine cez Krista. Pretože Kristus nie je len manifestovaná personálna duchovná bytosť, ale je súčasne ako Dielčia sila prasily všadeprítomný v štyroch základných silách stvorenia, teda aj v hĺbke duše každého jednotlivého človeka. Žiadny z pravých majstrov, pôsobiacich na Zemi v dobe pred Golgotou, nebol však všadeprítomnou silou.

 

 

 

Kristus,

pravý Vnútorný majster

 

       Do nášho najhlbšieho vnútra, k Bohu, nás môže viesť jedine Majster v našom najhlbšom vnútri: Kristus. Pokiaľ si toto neuvedomíme, budeme stále hľadať. A pokým hľadáme niečo, po čom môžeme siahať konkrétne, budeme hľadať u ľudí a pútať sa, eventuálne na „majstra“.

       Kristus nás skutočne dokáže viesť do nášho najhlbšieho vnútra, do nášho pravého Bytia, pretože je v našom najhlbšom vnútri všadeprítomný. Kto v najhlbšom vnútri nie je, ten môže len dávať pokyny, alebo ponaučenia, ktoré nás vedú niekoľko krokov do vnútra. Od Golgoty nás však už žiadny „majster“ nemôže viesť do nášho najhlbšieho vnútra, do jednoty s Bohom.

 

       Duchovný učiteľ môže vyučovať zo svojej tradície, môže prípadne učiť božským zákonitostiam, ktoré sám uskutočnil. Ale vojsť do božského v našom vnútri môžeme len my sami, a to jedine uskutočňovaním večných zákonov Božích. Aj keď je tu množstvo rôznych ciest a práve tak „majstrov“ – nemôžu nás viesť do jednoty s Bohom v nás. K Večnému v nás vedie iba  jedna cesta: postupné uskutočňovanie Desatora prikázaní, prikázaní podľa Kázania na hore a zákonitostí Absolútneho zákona, pod vedením Spasiteľskej sily v nás, sily Boha v Kristovi.

       Túto cestu, kresťansko-mystickú cestu školení, vo všetkých stupňoch a detailoch prejavil teraz všetkým ľuďom v tomto mocnom obrate času Kristov Duch Boží, pomocou Svojho prorockého slova v Univerzálnom živote, vo Vysokej škole Ducha Božieho na Zemi. Na tejto ceste sa obraciame ku Kristovi v našom vnútri. Odkrývame svoje duchovné dedičstvo pomocou sebapoznávania, očistenia a postupného uskutočňovania a plnenia Božích prikázaní. Každý, kto naozaj hľadá Boha, môže túto cestu školenia vnútra, ktorá je jedinečná na tejto Zemi, podrobiť vopred dôkladnej skúške; pretože je k dispozícii vytlačená, pre každého prístupná.

       Cesta zahrňuje sedem stupňov: poriadok, vôľu, múdrosť, vážnosť, trpezlivosť, lásku a milosrdenstvo. Uskutočňovanie a naplňovanie aspektov zákona Božieho, vyučovaných na stupňoch jedna až štyri, vedú ku stupňu čistoty a rozvinutiu duše i človeka, takže potom môže Vnútorný Majster, Kristus, bezprostredne prevziať ďalšie vedenie žiaka na stupňoch päť až sedem: vedenie smerom do vedomej jednoty s Bohom, Večným, do vedomej jednoty so všetkým bytím, do nezištného pôsobenia už ako človek k blahu všetkých. Tisíce ľudí na všetkých piatych kontinentoch Zeme začali kráčať touto cestou školenia.

 

 

 

Prečo teda okľuky?

 

       Prečo hľadáme? Nie je to naša duša, ktorá hľadá? No človek, ktorý by rád všetko v rýchlosti dosiahol, možno uverí, že by mohol postúpiť rýchlejšie vpred a možno sa „duchovne“ niečím stať, keď sa upúta na ľudí, na duševných vodcov a ich hierarchie.

       Pre nás ľudí však platí, aby sme zásadne poznali: Existujú len dve možnosti v našom živote – buď sa bezprostredne zameriavame na prameň sily, na Boha, a nechávame sa viesť spásnou silou Krista v našom vnútri k nášmu Otcovi, do večného Bytia, – alebo použijeme iných ciest a prameňov. V celej nekonečnosti existujú od Golgoty iba tieto dve možnosti: buď pomocou Krista k Večnému v nás – alebo zameranie na ľudí, teda na stvorenia, pričom je jedno, či sa títo ľudia nazývajú „majstri“ alebo „duchovní učitelia“. Aj oni sú deti Božie, ktoré v sebe nosia Spasiteľskú iskru, silu, preto – raz – uznajú Krista ako svojho Spasiteľa a Spoluregenta stvorenia.

 

       Kristus je zákon, a tento zákon je zákon slobody. Kto sa teda nasmeruje ku Kristovi, ten na svojej ceste k dokonalosti je a zostáva voľný. To znamená, že sa na tejto ceste nepúta. Vracia sa slobodne k večnému prameňu, k Bohu v najhlbšom vnútri svojej duše, ku svojmu pravému bytiu. Boh je sloboda, a preto tiež dal Svojim deťom voľnosť, slobodnú vôľu. Všetky ostatné cesty, predovšetkým zameranie sa na nejakého pozemského „majstra“, nevyhnutne vedú k pripútaniu sa na tohoto človeka a k väzbe na príslušné hierarchie duší onoho sveta, pre ktoré tento „majster“ na Zemi žije a pôsobí.

       Prečo teda okľuky cez ľudských duševných vodcov? Máme predsa bezprostrednú cestu k Majstrovi v nás: Vnútornú cestu „Bližšie, môj Bože, k Tebe bližšie“. Vyhnime sa okľukám! Zvolme priamu cestu, tú najkratšiu cestu. Pretože Kristus, jediný pravý, všadeprítomný Majster, žije v nás.